Argentínska púť Slovákov

Krátka správa o možnostiach a potrebe výskumu komunít Slovákov, ich potomkov a priaznivcov slovenskej kultúry v Argentíne

V dňoch 15. – 28. mája som absolvoval cestu do Argentíny s cieľom navštíviť krajanské komunity, zoznámiť sa s ich členmi, oboznámiť sa s ich aktivitami, perspektívami a potrebami. Dôvodom cesty bolo získať informácie a poznatky v súvislosti s prípravou projektu zameraného na výskum aktuálnych identifikačných a kultúrotvorných procesov a reálnych možností revitalizácie slovenských komunít v zámorí. Pobyt bol pomerne krátky, no podarilo sa mi navštíviť slovenské spolky v lokalitách Buenos Aires, Berisso (provincia Buenos Aires, 60 km juhovýchodne od Buenos Aires), Presidente Roque Sáenz Peňa – Saenz Peňa (provincia Chaco, 1100 km severne od Buenos Aires) a Resistencia (hlavné mesto provincie Chaco, 170 km východne od Saenz Peňa). Ak by bolo času viac, dalo by sa cestovať aj za Slovákmi a ich potomkami v Rosariu, Córdobe a Comodoro Rivadavia. Možno nabudúce. Slovákov v Argentíne, tak ako takmer všade vo svete, netreba hľadať ako ihlu v kope sena. Zvyčajne o sebe dávajú vedieť prostredníctvom svojich spolkov, združení, aktivít, podujatí, osobností, úspešných podnikateľov či firiem a inteligencie. Ani Slováci v Argentíne svoj slovenský pôvod netaja, práve naopak.

V multietnickej krajine, akou je Argentína, sa európsky pôvod týka viac ako 90 % obyvateľstva a je úplne prirodzenou súčasťou identity Argentínčanov. 36 % imigrantov, ktorí vytvorili argentínsky národ/argentínsku občiansku spoločnosť, bolo talianskych, 29 % španielskych, 3 – 4 % nemeckých, potom nasledujú v podstate všetky európske národy. Pôvodného obyvateľstva je tu okolo 10 %. O medzietnickom „miešaní“ (uzavieraní manželstiev a plodení detí) medzi domácim indiánskym obyvateľstvom a prisťahovalcami svedčí aj fakt, že 56 % Argentínčanov má nejakého indiánskeho predka a 5,6 % je čisto indiánskeho pôvodu. O tom, že imigrácia tu nie je len historickou záležitosťou, svedčí aj fakt, že asi 10 % súčasných obyvateľov sú aktuálni imigranti z Bolívie, Paraguaja, Uruguaja, Peru, Čile, novšie Venezuely (z ekonomických dôvodov, lepšieho zdravotného, sociálneho a vzdelávacieho zabezpečenia, ktoré je v Argentíne pre nich bezplatné), ale aj z Ázie (najmä Kórejčania). Súčasťou dnešnej vlny imigrácie sú aj ekonomicky dobre zabezpečení Európania, ktorých upútala príroda a autenticita krajiny. Tvoria 28 % súčasných cudzincov. Koncom 20. storočia z ekonomických dôvodov prebehla emigračná vlna do Severnej Ameriky a Európy, motivovaná politickou a ekonomickou nestabilitou v krajine, ktorá v menšej intenzite pretrváva dodnes.

História slovenských komunít v Argentíne je pomerne dobre spracovaná, aj keď v spolkoch a súkromných archívoch sa nachádza ešte množstvo málo, alebo vôbec nespracovaného materiálu čakajúceho na historikov, etnológov, kulturológov, či jazykovedcov a literárnych vedcov. Hodnotu tohto fondu, vrátane kolektívnej pamäte najstarších príslušníkov týchto komunít, si Slováci a ich potomkovia v Argentíne uvedomujú. Preto tí, ktorí chcú seriózne bádať a majú na to prostriedky, majú tu dvere otvorené. Návšteva týchto spolkov a len letmý exkurz do ich dejín a súčasného jestvovania ihneď ukážu, aká veľká vnútorná diverzita môže byť v rámci jednej etnickej minority v krajine. Túto diverzitu determinujú geografické, historické, politické, ekonomické, socioprofesijné, náboženské aj interetnické parametre prostredia, z ktorého sem prví Slováci prišli, aj prostredia, do ktorého prišli. Navyše, takmer 100-ročná prítomnosť v špecifických podmienkach vyformovala jednotlivé komunity na originály, ktoré pri vzájomnom porovnávaní nemožno vnímať rovnako.

Iný kultúrny základ majú potomkovia účastníkov prvej vysťahovaleckej vlny po 1. sv. vojne (najmä v rokoch 1925 – 1935), ktorí do v tom čase jednej z najbohatších krajín prišli osídľovať obrovské neobývané a nevyužívané priestory a stali sa, resp. pokračovali ako poľnohospodári, napríklad v Chacu. Iný základ majú potomkovia prisťahovalcov – robotníkov, ktorí sa usadili v husto obývaných a priemyselne rozvinutých urbánnych oblastiach (ako v trojmiliónovom  meste Buenos Aires, alebo v Berisse v blízkosti takmer miliónového mesta La Plata). Iný základ majú potomkovia Slovákov zo Slovenska – boli to najmä muži z Bratislavskej, Nitrianskej a Zvolenskej župy, ktorí prišli pôvodne so zámerom dočasného pracovného pobytu, no nakoniec zostali natrvalo a založili si tu rodiny. Iný základ majú potomkovia dolnozemských Slovákov, ktorých predkovia z Dolnej zeme prichádzali neraz v rámci celých rodín so zámerom trvalého usadenia sa.

Iný základ majú potomkovia prisťahovalcov z druhej vlny – z obdobia 2. sv. vojny a Slovenského štátu. V prvej fáze tejto vlny išlo o utečencov – politických disidentov a slovenských obyvateľov židovského pôvodu. Vo fáze druhej, po skončení vojny, išlo o tých, kvôli ktorým museli utiecť tí v prvej fáze – o predstaviteľov, politickú a kultúrno-spoločenskú elitu, Slovenského štátu. Druhú vlnu už netvorili chudobní roľníci a robotníci, ale inteligencia, nezriedka dobre ekonomicky zabezpečená. Tá nemala ambíciu dosídliť, resp. osídľovať nekonečné tisícky kilometrov vzdialené územia s cieľom pestovať plodiny a chovať zvieratá, ale etablovala sa v urbánnom prostredí v oblasti obchodu, administratívy a služieb.

Zatiaľ čo veľká časť účastníkov prvej vlny boli evanjelici (najmä dolnozemskí Slováci), účastníci druhej vlny boli katolíci. To sa prejavilo aj v následnom budovaní a udržiavaní vzájomných kontaktov v rámci vlastného cirkevného zboru, „kostola“ a školy. Mohli by sme predpokladať, že podobné/rovnaké jazykové, etnické, kultúrne, náboženské a socioprofesijné parametre u slobodných prisťahovalcov, ktorí si hľadali manželského partnera, a neskôr aj u ich potomkov, boli faktorom výberu manželského partnera z vlastnej minority a udržania kontinuity endogamie zaužívanej ako preferenčný princíp v zdrojovom prostredí imigrantov. Možno v inej krajine by tomu tak bolo, ale v Argentíne, tak ako aj v prípade iných sem prichádzajúcich etník, sa endogamia nepresadzovala, práve naopak. To v priebehu nasledujúcej generácie prispelo k strate znalosti a používania minoritného jazyka a k preferovaniu majoritného. Štát podporoval integračné a asimilačné procesy v záujme formovania a etablovania argentínskeho národa.

Každá z týchto imigrácií i napriek tomu, že neraz išlo o rozporuplné až protikladné osoby, hodnoty, postoje, presvedčenia, ideológie, niečím prispela do etnogenézy slovenského príbehu v Argentíne. Vzájomné historické vzťahy slovenských komunít v Argentíne navzájom, aj v rámci členov jednotlivých komunít, preto nemožno idealizovať a Slovákov v Argentíne generalizovať. I napriek tomu, že dnes sú vzájomné vzťahy (aj pôsobením času a výmeny generácií) konštruktívne, krajania spolupracujú, navštevujú sa a pomáhajú si, ide o svojbytné spoločenstvá s vlastnými príbehmi. Najstarší príslušníci týchto komunít pri rozhovoroch s vážnosťou a podrobne vysvetľovali tieto politické a ideologické hnutia a ich vplyv na etablovanie a formovanie miestnych komunít Slovákov.

Súčasnosť Slovákov v Argentíne najlepšie predstavujú minoritná identita a kultúra udržiavaná  a interpretovaná v prostredí spolkov, rodinných a príbuzenských skupín, ale aj neoficiálnych priateľských skupín, čoraz častejšie skôr sietí. Tieto siete sú prepojené aj na priateľov a príbuzných na Slovensku, alebo na Dolnej zemi. Pokrvné väzby sa v súčasnosti oslabujú úmerne „odchodu“ najstarších argentínskych Slovákov, ktorí ich udržiavali intenzívnejšie, lebo išlo o prvostupňové, resp. druhostupňové príbuzenstvo. Ich potomkovia k príbuzným v Európe už zväčša taký vzťah nemajú.

Súčasní slovenskí Porteňos (argentínska prezývka obyvateľov Buenos Aires, ekvivalent Blavákom, Pražákom, Pešťanom, či Belehradčanom) sú obyvatelia 4. najväčšieho veľkomesta v Amerike, kde žije 13,7 milióna ľudí. Kvalita života je 81. najlepšia na svete a jedna z najlepších v Latinskej Amerike. Príjem na osobu je tretí najvyšší v Južnej Amerike. Členovia miestneho slovenského spolku, s ktorými som sa zoznámil, pracujú/pracovali v administratíve, štátnej správe, podnikateľskej sfére, či školstve. Patria k vyššej strednej vrstve. Generáciu mládeže tvoria prevažne vysokoškolskí študenti, alebo pracovníci medzinárodných firiem. V priestoroch spolku je zriadená učebňa, kde prebieha výučba slovenského jazyka. Slovenskí Berisania, s ktorými som mal možnosť stretnúť sa v spolku, pracujú v podobných oblastiach a v remeslách. Čakenci (v Saenz Peňa a Resistencii) pôsobia najmä v oblasti remesiel a ako samostatne hospodáriaci roľníci a chovatelia. Ak nežijú v intraviláne sídel, potom na typických čakrách (ekvivalent dolnozemských sálašov). K čakrám prináleží zväčša 100 – 200 ha pôdy, čo tu považujú za malé, resp. obyčajné rozlohy a majetky, z ktorých sa dá uživiť len skromne. Za veľkých poľnohospodárov/farmárov považujú tých, ktorí obhospodarujú tisícky hektárov pôdy.

Predstava o súčasných argentínskych Slovákoch a ich potomkoch ako o ľuďoch, ktorí ovládajú a používajú slovenský jazyk, je vo všeobecnosti prinajmenšom nepresná. Znalosť slovenského jazyka je zriedkavá a prítomná len v prostredí najstaršej generácie, lebo tú tvoria priami potomkovia imigrantov. Stredná ani mladšia generácia už slovenčinu neovláda, lebo ich rodičia znalosti slovenčiny v argentínskom prostredí neprikladali význam. Slovenskí Berisania pri mojej návšteve identifikovali troch seniorov (z ktorých dvaja sú už spoločensky neaktívni a vo vysokom veku), s ktorými je možné komunikovať v slovenčine, resp. čestine. V Buenos Aires je takých seniorov viac. Ovládajú západoslovenský nárečový variant (podľa zdrojových oblastí svojich rodičov). V provincii Chaco (Saenz Peňa, Resistencia) je situácia podobná. Najstarší Čakenci slovenčinu ako svoj materinský jazyk ovládajú, rozumejú a rozprávajú dobre. Ide o jej dolnozemský nárečový variant.

Pri snahe uchopiť slovenské komunity v Argentíne medzigeneračne je efektívnejšie zameranie sa na slovenský jazyk ako zamerať sa na členstvo v spolku, pôvod a identitu, resp. minoritnú identifikáciu členov.

Za dlhým stolom počas stretnutia v spolku s Berisanmi sedeli tri generácie. Bolo to po nácviku mládežníckeho folklórneho súboru a počas varenia halušiek. Pri rozhovoroch o etnickom pôvode ich predkov sa situácia smerom od najstaršej generácie k najmladšej značne zauzľovala/spestrovala. V stotisícovom meste Berisso je registrovaných 28 národností, z ktorých každá má v rámci osláv „svoj“ deň, keď na námestí prezentuje svoju kultúru, najmä tradičnú gastronómiu, ľudový odev a folklór. Všetci mládežníci zo spolku majú svoje slovenské korene zmiešané s inými európskymi etnikami. Ich inklináciu práve k slovenskému spolku zdôvodňovali tým, že ich tam priviedla matka, vyhovuje im komunita, najviac sa im páči práve slovenské kultúrne dedičstvo, na zachovávaní ktorého sa aj oni môžu a chcú podieľať.

V 80-tisícovom Saenz Peňa v stredovom páse širokej ulice sú postavené jeden za druhým pomníky každej z prítomných národností. Sú pekne udržiavané, dobre viditeľné a reprezentatívne. Slovenskotu predstavuje socha M. R. Štefánika, navyše, na cintoríne tu je pochovaný jeho brat Kazimír. V miestnom československom spolku je zriadené múzeum, funguje tu spoločenská sála s pódiom a s vybavenou kuchyňou využívanou aj na komerčné účely. Súčasťou je folklórny súbor Moravanka, ktorý pozostáva z približne 60 členov troch generácií. Len mládežnícku tanečnú zložku tvorí približne 8 párov. Sú to prevažne vysokoškoláci, niektorí z nich nemajú žiadnych slovenských predkov, ale súbor navštevujú, lebo sa im páči slovenský folklór, ľudový odev a majú v ňom priateľov. Po slovensky nehovorí ani nerozumie nikto z nich. Vedúca tanečnej zložky je Argentínčanka nemeckého pôvodu.

V približne 300-tisícovom meste Resistencia som sa stretol s členmi komunity potomkov dolnozemských Slovákov a s členmi tanečného súboru, či skôr umeleckého neformálneho zoskupenia Bratři všichni. Seniori a generácia v produktívnom veku boli prevažne poľnohospodári alebo remeselníci. Počas družného rozhovoru v dolnozemskej slovenčine bolo možné „prebrať“ takmer všetko. Mal som pocit déjavu z výskumov, ktoré som realizoval v slovenských komunitách v Maďarsku: slovenčina miestnych seniorov, na začiatku nesmelá, sa zlepšovala z hodiny na hodinu. Postupne akoby precitali a oprašovali si jazykové znalosti a schopnosti z detstva, už roky nepoužívané a v ktoré už ani nedúfali. Išlo im to, osmeľovali sa, boli radi a vďační za záujem aj za príležitosť opäť sa porozprávať v slovenčine. (To platí pre všetky navštívené komunity v Argentíne.) „Slovenská“ mládež v Resistencii – členovia Bratři všichni – sú študenti miestnej univerzity. I tu majú slovenský, resp. český pôvod len dvaja, traja z nich. Ďalší členovia, podobne ako v Moravanke, sú priatelia, fanúšikovia slovenského folklóru.

Je prinajmenšom prekvapujúce vidieť „čistého“ Paraguajčana, ktorý študuje v Argentíne, ako člena Bratři všichni tancovať tanec blízky mazurke, ktorý sa s kamarátmi naučil z youtube.com u jedného z nich na dvore, kde pravidelne nacvičujú. Rovnako tak vidieť mládežníkov z Moravanky, alebo súboru v Berisse, ktorí sa z videozáznamu alebo tiež z youtube.com učia tance Lúčnice, lebo sa im, podľa ich slov, strašne páčia, majú z nich zimomriavky a považujú to za super. Nemenej prekvapujúcim momentom bolo stretnutie s príjemným mladíkom v slovenskom spolku v Buenos Aires, pracujúcim pre nadnárodnú korporáciu a cestujúcim po svete (typickým príkladom globalizovaného svetoobčana), keď mi ukazoval mapu Slovenska aj so štátnym znakom, ktoré mal vytetované na chrbte. Na môj úprimný úžas reagoval pokojne v španielčine (lebo slovensky nevie), jednoduchou otázkou: „A akú mapu mám mať vytetovanú, keď som Slovák?“ V Buenos Aires žijú aj súčasní imigranti zo Slovenska, ktorí s argentínskymi Slovákmi a ich potomkami, o ktorých je reč, nemajú takmer nič spoločné. Prišli sem pracovať, alebo natrvalo žiť za manželským partnerom. Aj pre nich je slovenský spolok miestom na stretávanie sa, nadväzovanie kontaktov a možno aj pomoc.

Dôvodom stretávania sa a realizovania aktivít členov uvedených spolkov je tradícia, spoločný pôvod, dobré vzťahy v komunite, priestor na sebarealizáciu, láska ku kultúrnemu dedičstvu svojich predkov (alebo „len“ úprimný záujem o slovenskú kultúru), získavanie pozitívnej emócie, hrdosť na svoju odlišnosť – slovenský, európsky pôvod a kultúru. Obsahom minoritnej kultúry argentínskych Slovákov je najmä tradičná gastronómia, ľudový odev a folklór, ale aj lokálna a rodinná kolektívna pamäť a vlastná etnická história. V spolkoch a rodinách argentínskych Slovákov sú nazhromaždené hmotné aj nehmotné hodnoty. Starostlivosť o ne je záväzok pre nich, Argentínu, aj Slovensko. Perspektívy pretrvania a rozširovania týchto hodnôt závisia od podpory spolkov, a najmä práce jednotlivcov – lídrov. Takých som v Argentíne stretol niekoľkých v každej komunite. Relevantnou sa stáva aj otázka revitalizácie slovenského jazyka prostredníctvom jeho výučby v spolkoch. V prostredí mládeže je o ňu záujem, chýbajú však učitelia. Rovnako by bolo vhodné investovať do revitalizácie infraštruktúry spolkov, výskumu a prezentácie. „Podchytenie“ mladej generácie je kľúčové pre nasledujúce desaťročia. Je potrebné i naďalej udržiavať existujúce a budovať nové kontakty so Slovenskom, najmä na kultúrnej a vzdelávacej báze (výmenné študentské pobyty), lebo záujemcov z radov spolkovej mládeže je tu dosť. V týchto procesoch sú najvýznamnejšími partnermi miestna, regionálna a provinčná samospráva, ďalej slovenské veľvyslanectvo, ktoré aktívne vstupuje do rozvoja slovensko-argentínskych vzťahov a spolupracuje so spolkami, nakoniec Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý dlhodobo a systematicky, v rámci možností a trendov, niektoré aktivity slovenských spolkov finančne podporuje. Azda najväčší potenciál pre vzájomne sa obohacujúcu spoluprácu ponúka akademické prostredie. Medziuniverzitná slovensko-argentínska spolupráca založená na výskumných a študijných pobytoch by prispela k zintenzívneniu medzinárodných vzťahov, zvýšeniu kvality vzdelávania a získaniu nových poznatkov o problematike migrácie, etnických procesov, kultúrneho dedičstva a z iných oblastí humanitných a spoločenských vied.

Za krátky čas nebolo možné komplexne spracovať problematiku Slovákov v Argentíne. Bolo však možné získať informácie, postrehy a námety. Cesta bola skôr začiatkom niečoho. Ukázala, že má zmysel ďalej sa slovenskému príbehu v Argentíne venovať. Na príklade Slovákov v Argentíne možno sledovať ďalšiu migračnú etapu Slovákov, etnické procesy v prostredí multietnického osídľovania Ameriky a vznik nového národa, kontinuitu a diskontinuitu kultúry pod vplyvom migrácie, aktuálne identifikačné a kultúrotvorné procesy. Okrem toho, že „príbeh“ je zaujímavý a prínosný z vedeckovýskumného hľadiska, o lepšie spoznanie samých seba majú záujem aj jeho aktéri. V niektorých oblastiach ich minoritnej existencie potrebujú pomoc a stimuly, lebo majú záujem i naďalej národnostne jestvovať. Navyše, kultúra Slovákov a ich potomkov vo svete je súčasťou slovenskej kultúry a hodnoty, ktoré zahraniční Slováci udržiavajú a vytvárajú vo svojich domovoch sú hodnotami všetkých Slovákov.

Vďaka za podporu a uvedenie do slovenského prostredia v Argentíne patrí j. e. veľvyslancovi SR v Argentíne Branislavovi Hitkovi. Poďakovanie za nezištnú a intenzívnu pomoc pri realizácii celej cesty patrí jednému z najaktívnejších argentínskych Slovákov, predsedovi Slovenského spolku v Buenos Aires Césarovi Emiliovi Mangiaterrovi.

Ladislav Lenovský