Kopcovitý terén, málo úrodná kamenistá pôda, kde začiatkom 18. storočia z jednej vysiatej merice obilia sa sotva urodili dve-tri merice, bolo charakteristické pre všetky dedinky v severozápadnom Novohrade. Takými boli aj obce Suché Brezovo a Pravica, ktorých obyvatelia sa prevažne živili poľnohospodárstvom, a z neho najviac ovčiarstvom. Lepšia a väčšia časť zeme bola v rukách zemepánov a tak nie div, že podľa celostoličného súpisu útekov poddaných roľníkov do nižšie položených stolíc a najmä na Dolnú zem Novohradská stolica ostala najviac opustená. Ani po zrušení nevoľníctva sa tu podstatne nezmenili životné podmienky. Lepšej pôdy sa opäť zmocnili šľachtické rody a drobní roľníci a remeselníci tu s ťažkosťou prežívali. Taká situácia tu bola aj v medzivojnovom období.
Navrátilec z Kanady Michal Mrva sa narodil v Suchom Brezove v roku 1896. Vyrastal v rodine bývalého želiara, neskôr remeselníka bez kúska zeme, ale ako povedal – otec bol „sto majstrov“, čo chytil do ruky, to mu už z nej nevypadlo. A tak v obci robil kováča, kolára, stolára, opravoval vozy, robil kolesá i truhly, teda všetko čo bolo v dedine potrebné. Tento zručný remeselník svojho syna však musel zjednať za sluhu u gazdu a keďže v obci bolo len pár väčších gazdov, Michal si chránil robotu ako oko v hlave. Už ako šestnásťročný skúšal šťastie aj ako murársky pomocník pri výstavbe Pešti a veľa ráz mu hrozilo, že spadne z lešenia. V lete zase chodil do žatvy spolu s tridsiatimi piatimi pármi žencov zo Suchého Brezova na veľkostatky do Sečian a Vadkertu (obce v Maďarsku). Do prvej svetovej vojny narukoval v roku 1915 a vrátil sa z nej až po jej skončení. A ešte si nestačil ani oddýchnuť, keď ho znovu po vzniku Československej republiky povolali na dva roky do povinnej vojenskej služby. Takto vo vojenskom oblečení prechodil veľa frontov a odslúžil plných šesť svojich mladých rokov. Ako nemajetného ho doma po skončení vojenských povinností znovu čakala vtedy iba možná služba u gazdov, u ktorých pracoval len za stravu a pár korún. Jeho manželka Mária Mrvová-Hudecová sa narodila v roku 1899 v Pravici a takisto od malička slúžila u gazdov v rodnej obci, potom v Ľuboreči, Dolnej Strehovej a na pošte v Haliči. Mala len šesť rokov, keď jej otec zomrel a na matkinom krku ostalo päť hladných detí. V zime som chodila do školy, ale cez leto od svojho siedmeho do jedenásteho roku som už varovala cudzie deti a pritom aj vytrhávala burinu v gazdovej záhrade. Ako dvanásťročná som už robila prvú žnicu gazdovi v Ľuboreči a popri tom som ráno a večer musela ešte vyčistiť maštaľ, nachovať svine a podojiť kravy. Za celé leto, čo som tam robila, som si za zárobok mohla kúpiť len jednu barchetovú sukňu. Môj zárobok za ročnú službu bol 50 korún. V nedeľu som chodila domov k mame s opuchnutými rukami a plačom s nádejou, že ma vyslobodí od služby. Tá mi však podobne ako ostatným súrodencom nemohla nič iné povedať ako „Deti moje, ja vás nemám s čím nachovať, musíte slúžiť.“ A keď nám ešte aj chatrný dom zhorel, museli sme potom chodiť aj po žobraní. Ani služba u farára v Dolnej Strehovej, poštára v Haliči a Madáchovom kaštieli a majetku, ktorý spravoval doktor Lazar v Dolnej Strehovej, sa o nič nelíšila od tej v Ľuboreči. „Syn môj, ja som z veľa pecí chleba jedla, ale pritom zadarmo robila,“ zdôraznila mi so slzami v očiach vtedy už 84-ročná obyvateľka Veľkého Krtíša, navrátelkyňa z Kanady.
Cesta do zámoria a život v Kanade
Začínajúca hospodárska kríza čoraz viac v medzivojnovom období doliehala aj na gazdov a tak aj dovtedajší sluhovia ostali bez práce. To priviedlo Michala Mrvu na myšlienku hľadať spásu a prácu za morom. Je pravdou, že sa na túto cestu pripravoval už dlhšie a tak skromné sedem ročné úspory investoval na cestu za oceán. Za žiadosť na vysťahovalecký úrad zaplatil u notára 200 korunový poplatok a čakal netrpezlivo na výsledok. Písal sa 29. júl 1928, keď nastupoval v Lučenci na vlak smerujúci do Prahy. Prechod vysťahovalcov zo Slovenska na Moravu mal vo Svatoboriciach väčšiu prestávku, tam sa museli vysťahovalci podrobiť zdravotnej prehliadke. Potom ich už vítal v Prahe zástupca Štátnej vysťahovaleckej stanice. Po zhromaždení všetkých cestujúcich do Hamburgu nasledovali inštrukcie a spoločné fotografovanie. Žiadatelia o vysťahovalectvo, ktorí v tomto prípade išli skúšať šťastie za prácou do Kanady cez parolodnú spoločnosť Hamburg – America line, to nemali vyhrané ešte ani v Prahe ani v Hamburgu. Zástupcom firmy museli ukázať, či sú pripravení na tvrdú prácu za morom, a to aj aké majú vypracované ruky. V opačnom prípade sa mohlo stať, že agenti mäkkorukých záujemcov na vysťahovanie mohli ešte vrátiť z kratšej cesty. Našťastie takýchto prípadov bolo ozaj veľmi málo, lebo všetci uchádzači dovtedy nepoznali nič iné, ako ťažkú a tvrdú prácu. Aj táto vysťahovalecká výprava smerovala na sezónne poľnohospodárske práce do Kanady. Po triapoltýždňovej plavbe pristáli v prístave Halifax. Michala Mrvu „kontraktori“ zverbovali do provincie Saskatchewan na prácu k farmárovi, kde v žatve za mesiac zarobil 30 dolárov, ale po sezóne ho farmár už nepotreboval. A tak počas zimy pracoval ako robotník pri sťahovaní dreva v lese. Postupne sa však v ten istý rok ako prišiel do Kanady, dostal do južného Ontária a zakotvil pri krajanoch z okolia Modrého Kameňa, ktorí sa o niečo skôr usadili v Niagara Falls. Tam bolo práce ešte menej, ale pocit, že je pri krajanoch, ho posmeľoval. Spoločne sa päť rokov túlali po provincii a hľadali príležitostnú robotu. Napríklad na smetiskách hľadali a skladali staré bicykle, na ktorých potom putovali z jednej farmy na druhú, z mesta do mesta, a to najčastejšie na trase Niagara Falls – Sant Catharines. Chodili sme po pýtaní od Kajfáša po Judáša a kde niečo v budove klepkalo alebo búchalo, sme sa tam pristavili a ohlásili, či nepotrebujú robotu. No málokedy sme mali šťastie. Farmári nás zase nepustili ani do dvora, takmer všade v čase hospodárskej krízy mali na bráne alebo dome napísané „NO HELP WANTED“, čo znamenalo, že pomoc nepotrebujú. V prvých rokoch, keď som robil v Kanade tri mesiace v roku, to bol už úspech. O rok po mojom príchode som si požičal od krajana Jána Lampera, ktorý pochádzal z Podkoníc, 200 dolárov na cestu mojej manželky, ktorá sem pricestovala za mnou v roku 1929. Až do roku 1934, kým som nedostal trvalú prácu, som príležitostne robil všetko možné. Robotníka vo vinárskych závodoch, ďalej pri ručnom rozbíjaní kameňov v kameňolome, kde som za hodinu dostával 20 centov. A staval som aj výťah pri Niagarských vodopádoch, kde padajúce kamene i napriek tomu, že som mal ochrannú prilbu, ma veľa ráz zranili. Do spomienok sa zapojila aj manželka Mária: Ja som najprv po mojom príchode robila práčku. Na hodinu som mala 30 centov. Neskoršie sme zobrali do renty dom, tak ako to robili pred nami naši krajania, ktorí nás v prvých rokoch uchýlili k sebe. Kúpili sme staršie postele, plachty a zobrala som na starosť ôsmich našich krajanov, pre ktorých som aj prala, varila a nakupovala. Bolo to ozaj za symbolický poplatok 3 doláre za mesiac. Takto sme si všetci museli pomáhať, inak by sme v cudzom svete neboli vydržali.
Mrvovci členmi Slovenského podporného spolku
Už v začiatkoch existencie Slovenského podporného spolku, ktorý mal odbor aj v Niagara Falls, sa stali Mrvovci jeho aktívnymi členmi, keď svojho času vedúcim odboru aj Michal Mrva. Spolok vždy združoval slovenských robotníkov, ktorí si vzájomne pomáhali a podporovali aj vydávanie slovenskej tlače. Najprv to bolo Robotnícke slovo, potom Hlas ľudu, Zvesti a naposledy Ľudové zvesti. Niagarský odbor, naposledy s názvom Slovenský podporný spolok, usporiadal na podporu vydávania Ľudových zvestí nie jednu akciu. Odohrali sme množstvo divadelných hier, niekoľkokrát vystúpil spevokol a aj z usporiadaných piknikov sme čisté príjmy odvádzali do centra spolku v Toronte. Nie raz zbierali naši členovia peniaze aj na obranu ČSR. Bolo to najmä roku 1938, keď bola doma ohrozená naša republika. Medzi najaktívnejších členov spolku v Niagara Falls počas pobytu Mrvovcov patrili: Ján Hudec z Brusníka, Ján Kanát z Lehôtky, Ján Lukáč z Pravice, Pavol Bilka z Bratislavy, Ján Koch z Píly, Štefan Danič z Obeckova, Mária Lašanová z Pravice a Slováci pochádzajúci z maďarského Tótkomlóša Ján a Pavel Bobor, Alžbeta Boborová, Pavel Hrbál, Ján Konečný a keď sa Mrvovci vracali v roku 1966 na Slovensko, na čele spolku stála Zuzana Hrbálová zo Slovenského Komlóša (zomrela roku 1982).
Kto by z kruhu svojich krajanov v Kanade nebol poznal Mrvovcov spod Niagarských vodopádov. Dobre ich poznali aj slovenskí turisti a pracovníci československých zahraničných služieb, ktorí pri návšteve mesta ich nikdy neobišli. Za tridsaťosem rokov pobytu v Niagara Falls ich bolo veľké množstvo a vždy ochotne pomohli a často poskytli aj bezplatné prístrešie.
Návrat do rodnej vlasti
Slováci v Niagara Falls sa okrem spolkového života vo voľnom čase navštevovali, boli ako jedna rodina. Vyžadovali si to podmienky, v ktorých žili a bývali, a navyše Mrvovci boli bezdetní. V meste bolo najviac Ukrajincov, Poliakov, Talianov a Angličanov, všetko starousadlíkov, keď každý si strážil a hájil to svoje. Mrvovci si postavili roku 1950 vlastný dom v meste, ktorý postupne splatili a nikdy by už neboli verili, že sa vrátia do svojej rodnej zeme. Rozhodol o tom však rok 1955, keď vtedy zorganizoval Slovenský podporný spolok účasť krajanov na I. celoštátnej spartakiáde v Prahe. Medzi prihlásenými účastníkmi boli aj Mrvovci, ktorí okrem vystúpení na Strahove ponavštevovali aj svoje rodné dediny, rodiny a známych. Keď sa ocitli medzi príbuznými, ktorí ich srdečne prijali, zistili, že sa v rodnom kraji život zmenil. Už sa nevrátim, ostaneme tu, som si vtedy povedala. Pocit, že som sa takmer zodrala pri výstavbe domu, ktorý stojí pri Niagarských vodopádoch, ma ešte predsa presvedčil, že máme ostať v Kanade. Keď sme roku 1961 opäť prišli na návštevu, aj vtedy sme neboli úplne rozhodnutí. Až po opätovnej návšteve ČSSR v roku 1963 sme sa definitívne rozhodli, že sa vrátime, prezradila Mária Mrvová. Keď som dovŕšil šesťdesiaty piaty rok svojho veku, už ma moja doterajšia firma North American Cyanamid, u ktorej som pracoval v peciach a ako nakladač do vagónov od roku 1934, nenechala pracovať, a tak aj to rozhodlo, že roku 1966 sme sa po dlhom váhaní a čase vrátili do svojej rodnej vlasti a usadili v baníckom sídlisku vo Veľkom Krtíši, kde žili naši pokrvní príbuzní, dokreslil situáciu v čase mojej návštevy v byte na prízemí činžového domu jeho nájomník Michal Mrva.
V staronovom domove
Keď odchádzal Michal Mrva do Kanady, v Suchom Brezove žil ešte jeho otec, ktorý však čoskoro po skončení II. svetovej vojny umrel. Teda doma nemal už nikoho. Tak ako manžel nebol na pohrebe svojho otca, ani Mária Mrvová nepochovávala svoju matku, ktorá zomrela o rok nato, čo ona odišla za veľkú mláku. V Dolnej Strehovej žili však jej dve sestry a v Pravici brat, ktorý zomrel ako 93-ročný. „Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli vrátiť do starej vlasti?“ spýtal som sa obidvoch navrátilcov. Neviete si predstaviť, aká je túžba človeka žijúceho v cudzine vrátiť sa domov medzi svojich i napriek tomu, že na život, ktorý sme doma doslova pretrpeli, nemáme najlepšie spomienky. Náš vek, a to, čo sme však videli na vlastné oči, čítali z listov príbuzných, to vyvolávalo čoraz väčšiu túžbu a dodávalo silu k návratu, odpovedali svorne Mrvovci a dodali: Neboli sme si istí, ako by to bolo s nami ako bezdetnými a vysokého veku skončilo v Kanade, aj napriek tomu, že nám tam nechýbalo nič. Ale na druhej strane, aj tu sa cítime rovnako a svorne s príbuznou rodinou. I napriek vysokému veku, ktorého sa Mrvovci v starej vlasti dožili, sledovali všetko dianie, čítali knihy a časopisy a radovali sa z prítomnosti a blízkosti príbuzných a ich dorastajúcich mladších potomkov. Manželia Mrvovci sa vo Veľkom Krtíši dožili vysokého veku a rodina sa s nimi rozlúčila evanjelickým obradom v Dome smútku vo Veľkom Krtíši, kde sú Mrvovci na cintoríne pochovaní.
Ján Jančovic
Dom Michala Mrvu v Kanade
Lúčenie s krajanmi
Michal a Mária Mrvovci spomínajú
Michal Mrva po návrate z Kanady vo V. Krtíši