V šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch minulého storočia život v bývalej Juhoslávii nebol pre všetkých občanov ľahký. Ľudia museli tvrdo pracovať, často nesmierne aj ťažko fyzicky, aby na aký-taký spôsob uživili svoju rodinu a zabezpečili aspoň tie základné potreby na obstátie. Neraz si hlava rodiny večer, po vyčerpávajúcej práci položila hlavu do dlaní a rozmýšľala o tom, ako jednoducho prežiť, uživiť svoju rodinu. Práve vtedy sa zjavila ponuka a rozprávka o lepšom živote. Zjavili sa ľudia, ktorí ponúkali v ďalekej zámorskej krajine Austrálii rozprávku o lepšom živote a výhodnejších podmienkach pre prácu. O Austrálii sa vtedy nevedelo takmer nič, a bola potrebná odvaha rozhodnúť sa opustiť rodnú dedinu, nasadnúť na loď či lietadlo a odísť do neznámej krajiny. Veľa slovenských rodín sa rozhodlo vyskúšať túto možnosť. Do Austrálie sa vtedy vysťahovali slovenské rodiny tak z Báčky, ako aj Banátu a zo Sriemu. Čakalo ich tam hodne prekvapení. Mnohé sľuby boli nedodržané a najväčšou prekážkou bol jazyk, angličtina, ktorý nikto neovládal. Predsa sa našli ľudia ochotní pomôcť, poskytli pomocnú ruku, zabezpečili ubytovanie a na začiatok akú takú prácu. Bol to začiatok nového života v novej neznámej krajine. Nebolo to ani trochu ľahké, ale Slováci sa nevzdávali a húževnate sa snažili čím skôr sa prispôsobiť novému prostrediu, zvládnuť nový jazyk, ale ešte viac si popritom zachovať svoj materinský jazyk, slovenský. Najviac rodín sa osídlilo v okolí Melbournu. Rodiny boli vzdialené od seba desiatky kilometrov, ale sa snažili zachovať kontakty medzi sebou.
Už po niekoľkých rokoch pobytu v Austrálii sa zjavila idea, aby sa Slováci nejak organizovali, aby sa stretávali, medzi sebou komunikovali a rozvíjali kultúrny a spoločenský život. Tak sa Slováci v Melbourne začali častejšie stretávať. Na stretnutiach sa zrodili všelijaké idey a jednu zaujímavú nastolil aj Jozef Maďar, či by mládež bola schopná pripraviť a zahrať nejakú divadelnú predlohu. Návrh bol s nadšením a jednohlasne prijatý, ale sa nastolil problém, kde zobrať predlohu, keď nikto nevlastnil nijakú slovenskú knihu, z ktorej by sa dalo urobiť predstavenie. Jozef Maďar, ktorý tiež bol z bývalej Juhoslávie, a to z osady Pivnica, sa preto ujal, že napíše predlohu. Názov predlohy zostal tajomstvom, t. j., ako sám autor povedal, bola to predloha bez názvu a patrila do žánru veselohier. Obsah bola láska, veď čo by aj iné. Krásne bohaté mladé dievča, ktoré stvárnila Zuzana Kovarčíková, sa zaľúbilo do pekného, ale chudobného mládenca, ktorého postavu si zahral Pavel Čapeľa. Zuzkina, veľmi bohatá, tetka, ktorú stvárnila Mária Liptáková, nechcela privoliť, aby sa jej neter vydala za chudobného mládenca. Priala si, aby sa Zuzka, stoj čo stoj, vydala za bohatého mládenca, ktorého stvárnil herec Ján Červený. Tento mládenec neustále obdarúval Zuzku a ju to veľmi znepokojovalo, lebo nemala oňho záujem. Sťažovala sa Pavlovi a on prišiel na ideu, že sa preoblečie na záhradníka, potom sa skryje do vane a vodou poleje nežiadajúceho nápadníka… Predloha sa predsa šťastne skončila, keďže tetka sama predsa povolila lásku mladým a dala im k tomu aj požehnanie. Hra mala jedno nedopatrenie, ktoré zavinil šepkár. Za kulisami sa totiž s niekým zahovoril a zabudol šepkať, čo niektorým hercom bolo veľmi potrebné. Predsa divadelná hra bola prijatá s nadšením, bolo smiechu, radosti a hercov diváci odmenili zaslúženým potleskom. Predstavenie malo iba premiéru a to na začiatok divadelného života stačilo. Pre toto predstavenie im poslúžili skromné kulisy, ktoré niektorí herci priniesli aj z vlastnej domácnosti. Skúšky prebiehali v súkromných domoch, lebo Slováci vtedy nemali vlastné priestory. Tak v roku 1969 v prenajatej hale odohrali prvú slovenskú divadelnú hru v ďalekej Austrálii.
Inšpirovaní úspechom prvého divadla pustili sa do príprav druhej divadelnej predlohy. Počiatkom roku 2007 Terézia Kráľová, ktorá nebola herečka, dala ideu, aby Slováci tak zo Slovenska, ako aj z Juhoslávie žijúci v Melbourne spolu zahrali divadelnú hru. Tentoraz sa rozhodli pre veselohru KUBO autora Jána Hollého. Hra sa začala nacvičovať v roku 2007. Skúšky bývali v prenajatej hale každé dva týždne. Počas prípravy predstavenia vyskytli sa rôzne problémy, aj to, že herci často nedochádzali na skúšky. Niektorí herci stratili záujem a vždy bolo ťažko nájsť náhradníka, ale najväčší problém bol, keď sa o pár mesiacov profesionálny režisér Albert Vlček vzdal réžie predstavenia pod zámienkou, že už ďalej nebude pracovať s neskúsenými a tvrdohlavými amatérmi. Nastolila sa otázka, ako pokračovať ďalej a či sa vôbec bude môcť s prípravami pokračovať. Napriek tomuto pálčivému problému našli sa horliví ochotníci, ktorí presvedčili ostatných hercov, aby sa predsa nevzdali a aby sa divadlo dotiahlo do konca. Tak sa aj stalo a skúšky pokračovali. Hra mala premiéru v prenajatej hale 1. decembra 2007. Na radosť všetkých hercov a pomocníkov mala pomerne veľa divákov a bola prijatá s veľkým oduševnením a odmenená zaslúženým veľkým potleskom. Hudbu a tance pre predstavenie nacvičil a sprevádzal Andrej Kolárik a Anna Bovdišová vypožičala dolnozemské kroje (kroje Slovákov z Juhoslávie) zo Slovenského domu Ľudovíta Štúra. Kulisy pre toto predstavenie si tiež vypožičali zo Slovenského domu.
Túto hru zopakovali v roku 2008 aj v Sydney, kde je menšia komunita Slovákov. Veľký počet divákov si predsa s nadšením prišiel pozrieť toto divadelné predstavenie a odmenil ho zaslúženým potleskom.
Už v roku 2009 Slováci zo Slovenska a z bývalej Juhoslávie začali nacvičovať divadelnú hru Dobrodružstvo pri obžinkoch. Tentoraz nemali profesionálneho režiséra a každý herec účastník pomáhal svojimi radami a skúsenosťami, ako najlepšie vedel. Jedna ochotníčka navrhla scénu, ktorú tvorila veľká kulisa, na ktorej bol namaľovaný Kriváň a podtatranská dedina, vsunutá do pozadia. Na hornú časť scény, ako aj z oboch strán sa zavesili ťažké plyšové závesy, ktoré sa vypožičali od honorárneho slovenského konzula (rodiny Markušovej). Týmto spôsobom javisko dostalo nielen hĺbku, ale aj krásny vzhľad, ako keby sa pozeralo z okna. Znovu skúšky prebiehali v prenajatej hale, ale tentoraz sa divadelná hra už odohrala v krásnom prenajatom teátri. Keďže záujem bol veľký, hra sa musela zopakovať.
O pár mesiacov sa s touto divadelnou hrou cestovalo do Sydney. Odohrali ju v priestrannej hale, lebo bol veľký záujem a divadlo si pozreli početní diváci, ktorí aj teraz hostí odmenili zaslúženým potleskom. Mária Čapeľová aj teraz priložila ruky k dielu a pre predstavenie v Sydney namaľovala nové kulisy, na ktorých znázornila slovenské dedinky.
Štvrtá slovenská divadelná hra v Melbourne bola Čaj u pána senátora autora Ivana Stodolu. Túto hru začali nacvičovať v roku 2010. Skúšalo sa tak v prenajatom priestore, ako aj v domoch hercov. Okrem hercov na príprave predstavenia sa podieľali aj ľudia dobrej vôle, korí ochotne pripravovali kulisy, kostýmy, hudbu a podobné. Hra bola odohraná v slovinskej hale a potom aj v Slovenskom dome v Melbourne v októbri v roku 2011. S touto hrou sa tiež cestovalo do Sydney. Aj túto hru, ako aj predošlé diváci prijali s nadšením a potleskom odmenili hosťujúci divadelný súbor.
Napriek tomu, že sa ocitli v novom neznámom prostredí, Slováci v Austrálii sa dokázali organizovať, vytvoriť si vlastné priestory pre zábavy, družby a rôzne akcie. Aj naďalej sa húževnate snažia zachovávať slovenčinu ako materinský jazyk, a to tak, že organizujú zábavy, tematické večierky, rôzne oslavy a akcie. Dúfame, že sa slovenčina ako jazyk ešte dlho bude počuť v Melbourne, v ďalekej nám krajine Austrálii tak v divadelných predstaveniach, ale aj rôznymi inými spôsobmi.
Juraj Berédi-Ďuky
Zábery z divadelnej inscenácie Čaj u pána senátora
Zábery z divadelnej inscenácie Čaj u pána senátora
Zábery z divadelnej inscenácie Čaj u pána senátora
