Slovenskí športovci roztrúsení po svete

Podľa dostupných štatistických odhadov okolo 2,2 milióna Slovákov žije v zahraničí a sú roztrúsení vo viac ako 50 štátoch sveta. Dlhodobo tvoria komunitu, ktorá si udržiava národnú a jazykovú identitu. Všeobecne sa definuje ako faktor súdržnosti kultúra a umenie vo všetkých ich formách ako hlavné piliere jednoty zahraničných Slovákov. Treba však dodať, že excelentní Slováci vo svete sú nielen umelci a kultúrni činovníci, ale i nositelia mnohých iných profesionálnych odvetví. A, samozrejme, patria medzi nich aj športovci.

Cez interview, ktoré realizovala Ivica Forrová, vám predstavíme plavkyňu Maju Strakovú, ktorá dlhodobo žije v Taliansku. Svoj profesionálny život strávila ako psychologička v zdravotníctve. Povedľa pracovných povinností vedie ako predseda Združenie priateľov Slovenska MY@VY v Turíne. Od detstva jej veľkou pasiou je voda a plávanie, ktorému sa pretekársky venuje už dlhé roky. Zatiaľ nemyslí na ukončenie športovej kariéry a každoročne sa zúčastňuje vrcholných svetových majstrovstiev. Pláva s hrdosťou pod slovenskou zástavou, so slovenským štátnym znakom na tričku, ako master plavec Plaveckého veteránskeho klubu Bratislava. Vyplávala už svoje „slovenské časy“ v Španielsku, Kanade, na Ukrajine, v Holandsku, Maďarsku, Taliansku, Južnej Kórei, Japonsku a tento rok v Katare. Pre Maju je dôležité mať v rodnej krajine svoj plavecký tím, s ktorým virtuálne, ale i prezenčne melie bazén za bazénom, aby sa najbližšie v Singapure v roku 2025 mohla znovu postaviť na štartovný blok so znakom SVK nielen na plaveckej čapici, ale i so Slovenskom hlboko v srdci. Okrem vlastného protagonizmu v medzinárodných bazénoch Maja aktívne spolupracuje so sekciou diaľkového plávania Slovenskej plaveckej federácie, kde jej prvou úlohou je realizovať a koordinovať spoluprácu našej federácie s Talianskou federáciou plávania, ktorá je jedna z najlepších plaveckých organizácií vo svete.

Interview

MS 2024: Bronzová odmena pre Maju

Pochopila som, aké musia byť moje priority v ďalšej príprave

Na nedávnych Majstrovstvách sveta v plávaní masters 2024 v katarskej Dohe získali Slováci 11 medailí. Medzi úspešnými pretekármi bola aj členka nášho klubu Mária Nannini Straková. V rozhovore porozprávala o svojej pretekárskej skúsenosti, tréningovej rutine, pocitoch, s ktorými cestovala do Dohy a postavila sa na štart dvoch individuálnych a jednej štafetovej disciplíny.

Na svetovom Masters šampionáte v Dohe si získala bronzovú medailu v najkratšom kraulovom šprinte na 50 m v kategórii AG75+. Si členkou bratislavského klubu PVK, ale dlho žiješ v Taliansku. Ako si sa na preteky pripravovala?

V Taliansku som pôvodne trénovala v plaveckom klube Sv. Jozefa v 25 m bazéne trikrát do týždňa. Dvakrát mesačne bývali preteky – mestské, krajské alebo národné, klub sa však po presťahovaní trénera do Londýna rozpadol. Odvtedy už dlhšie trénujem sama, čo má značné nevýhody. Som bez trénera, bez partnerov, ktorí by ma „ťahali“, bez šance odpozorovať, ako plávajú, bez možnosti poradiť sa. Ani vymoženosti dnešnej doby – tréneri cez internet, ktorých som vyskúšala niekoľko, sa mi nakoniec neosvedčili. Keďže na žiadne preteky nechodím, pripravovala som sa v 50 m bazéne popri verejnosti.

Tešila si sa na majstrovstvá? 

Nemala som dostatok skúseností a preto príležitosť ísť do Dohy bola pre mňa výzva a tak trochu aj stres. Klubový spoluplavec Martin Karak ma pred odchodom povzbudzoval, že som tretia nasadená a tak sa mám „pustiť do roboty“, nech domov donesiem medailu. Cestovala som tam s pocitmi neistoty, navyše som krátko predtým mala žalúdočné ťažkosti a nechcela som si urobiť hanbu. Cítila som zodpovednosť – voči klubu aj ostatným pretekárom – podať slušný výkon, dobre zaplávať, a tak som trochu stresovala, čo moje spolubývajúce, Ivica a Majka, statočne znášali.

Ako hodnotíš svoj výkon na 50 m kraul? 

Podľa štartovnej listiny bola konkurencia 10-krát menšia ako na minuloročných svetových majstrovstvách v Japonsku. Na štarte na 50 m aj na 100 m som bola celkom pokojná. Po štarte mi však do nových pretekárskych okuliarov natiekla voda a tak som odplávala obidva preteky s vodou v očiach a nič som poriadne nevidela. Zato Ivica videla mňa a okuliare mi potom nastavila, takže štafetu som už zaplávala bez vody v očiach (smiech). Ďalší dôkaz, ako veľmi mi chýba skúsenosť pretekania, ktorej sa nič nevyrovná – tam si človek všetko odskúša a mnohé sa naučí.

Čo bronzová medaila pre teba znamená? 

Samozrejme, bronz ma potešil, aj keď asi pri väčšej konkurencii by som to takto možno nezvládla. Mrzelo ma, že som pustila na posledných metroch dopredu Japonku. A teším sa aj zo zlatej medaily v tejto disciplíne kamarátky Prievidžanky Majky Hausnerovej, považujem ju za najlepšiu plavkyňu, ktorú osobne poznám.

Aké máš plány do ďalšieho trénovania, pretekania?

Preteky v Dohe boli moje prvé preteky v kategórii 75+. Pochopila som, aké musia byť moje priority v ďalšej príprave – zohnať si definitívne trénera, ktorý bude ochotný ma viesť, nájsť si spoluplavca/spoluplavkyňu, s ktorým/ou by sme sa spojili na tréningy, drilovať techniku, čo je mimoriadne dôležitá vec. A sústrediť sa aj na taktiku a stratégiu pretekov, ktorú vôbec neovládam – ako čo najrýchlejšie odštartovať, akým tempom začať, kedy pridať, ako sa otáčať, dohmatnúť. Týchto skúseností mám veľmi málo.

V tejto vekovej kategórii si treba udržiavať silu a dokázať udržať časy, pretože už nejde o zlepšovanie, ale o stabilizáciu. Rada by som ďalej pretekala a chcela by som sa zúčastniť aj budúcich majstrovstiev sveta v Singapure. Chcela by som ísť na preteky aj v Taliansku, čo však je dosť komplikované, už som to skúšala, zatiaľ neúspešne.

Chceš na záver niečo dodať?

Klub PVK Bratislava je môj domovský klub a som veľmi rada, že do neho patrím, vzťahy sú priateľské a cítim sa so všetkými príjemne. Všetci členovia klubu sú pre mňa inšpiráciou a každého obdivujem pre nejakú jeho kvalitu, osobnú i plaveckú. Majú so mnou trpezlivosť, keď sa na niekoho „nalepím“, aby som odpozerala techniku a viac sa naučila. A za to klubu veľmi ďakujem.

Foto: archív PVK Bratislava

Ivica Forrová