Darinka Habor
Nikto ani netušil, čo na nás čaká v roku 2022. Zobudili sme sa 24. februára asi v každom dome s rovnakou vetou: „Začala sa vojna.” Život sa v jedinom okamihu zmenil hore nohami. Zo začiatku to bola hrôza. Sedeli sme mesiac pri televízii a pozerali správy. Nikam sme ani nevychádzali. Stále zvuky vzduchových sirén znamenali, že hrozí raketový výbuch. Doma sme si pripravili v suteréne úkryt a odchádzali sme ta zakaždým, keď sme počuli sirénu. Spolu s deťmi sme tam odniesli všetko nevyhnutné – vodu, suché jedlo, baterku, prikrývky, vankúše a teplé oblečenie. Ruksak s najnutnejšími vecami a dokladmi sme mali zbalený, keby bola potreba opustiť krajinu. Môj 6-ročný syn ešte nechápal situáciu – tak sa spýtal, kam sa balíme, či tam bude bazén, a či si môže zobrať plavky. Tak nás aspoň trošku pobavil a odvrátil pozornosť od strašnej reality. Na 2 mesiace sa život zastavil. Dom kultúry sme upratali pre utečencov, keďže ich bolo množstvo. Hotely na Zakarpatsku už boli preplnené, a tak ich umiestňovali všade, kde sa dalo, v internátoch, školách, domoch kultúry a aj v iných budovách. Každý pomáhal, ako mohol. Veľa dobrovoľníkov bolo na hraniciach – pripravovali jedlo, čaj, kávu a rozdávali utečencom, čo opúšťali krajinu. Rady boli dlhé. Čakalo sa na hraniciach aj 5 dní. Niektorí pomáhali na železničnej stanici – ľuďom z vlakov, pomáhali s ubytovaním, alebo dávali inštrukcie na ďalšiu cestu. Veľa pomáhali v táboroch pre utečencov, v obchodoch, aj na uliciach. Každý vložil svoj kúsok pomoci, ako mohol. Veľa ľudí opustilo krajinu aj z našej dediny. Mnohí odišli za rodinou na Slovensko, niektorí sa vybrali aj ďalej. Každý mal starch, predovšetkým o deti, ale aj o svoj vlastný život. Tí, čo zostali, sa prispôsobili a pochopili, že musia žiť ďalej. Pomaličky sme sa vrátili do normálneho života. Deti, pravda, do školy nechodili, ale povolili nám stretávať sa na nácvikoch. Len pri vzduchových sirénach sme sa museli presunúť do úkrytov. Rodičia na to pristali, aby sa deti aspoň trochu rozptýlili. V lete sme sa zúčastnili aj na pár koncertoch v Užhorode a okolí, ktoré sa organizujú kvôli zbierke peňazí pre vojsko. Pridali sa nám do súboru aj deti, čo žili dočasne v obecnej škole, a spolu s nami sa zapojili do výučby slovenského folklóru.
Svoju kaviareň s trdelníkmi sme museli dočasne zavrieť. Minulý rok sme radi navštevovali mnohé festivaly na Ukrajine, kde sme prezentovali starodávny slovenský trdelník, a návštevníci si ho veľmi obľúbili. Tohto roku takú možnosť nemáme, keďže nám vojna nahrala zle do kariet. A tak sme začali hľadať festivaly v zahraničí. Sme veľmi radi, že sa nám podarilo zúčastniť sa na Krajanskom dvore v Detve a aj na Horehronských dňoch tanca a spevu v Heľpe.
Vojna asi bude ešte dlho trvať a potom to tiež asi bude ťažké po ekonomickej stránke na Ukrajine, ale my sa nevzdávame. Trénujeme s deťmi, chystáme koncert, keďže súbor Naša fajta v tomto roku oslavuje 15. výročie. Dúfame, že sa nám ho podarí uskutočniť. Hľadáme podujatia, festivaly a jarmoky na Slovensku, aby sme mohli prezentovať naše trdelníky a dúfame, že o rok budeme môcť aj so súborom pricestovať na Slovensko a zúčastniť sa mnohých festivalov, za ktorými sa nám veľmi cnie.