NEBEZPEČNÉ CESTY OSUDU
„Na mieste mŕtvy. Počas výkonu práce mu ľavú stranu hrudníka privalil skalný previs.”
Ken Duda
Predstavte si, že opustíte svoju krajinu, domov, rodinu a zaužívaný spôsob života, a odnesiete si so sebou iba pár drobných predmetov na pamiatku – malú fotografiu svojej matky a ošúchanú modlitebnú knižku v rodnom jazyku, ktorá vám môže poskytnúť útechu a povzbudenie, keď na vás doľahne skľučujúca samota. Obe časom vyblednú a zapadnú prachom, rovnako ako spojenie s domovinou, ktoré s každou ďalšou generáciou slabne.
Moji predkovia pochádzali z krásneho prostredia spišského a šarišského regiónu východného Slovenska. Územie v okolí obce Slovinky bolo osídlené už od praveku a stovky rokov bolo centrom baníctva. Práve tu, iba šestnásť kilometrov vzdušnou čiarou juhovýchodne od impozantného Spišského hradu, sa narodili hlavní hrdinovia môjho príbehu.
Môj pradedo Michal Potproč a prababka Anna Grabányová sa zosobášili na Slovensku, kde sa im narodil aj syn Mikuláš Potproč, ktorého vychovávali v duchu rusínskej kultúry. Michal Potproč bol prvým členom mojej rodiny, ktorý prišiel do Spojených štátov amerických. Opustil manželku a syna, aby si zabezpečil lepší plat a poskytol im lepší život v novej krajine. A nebol jediný. Jeho brat Ján tiež odišiel od manželky Anny a detí za prácou do amerických uhoľných baní.
Chlapi, ktorí sa chceli zamestnať vo východnej Pennsylvánii, si mohli vybrať zo štyroch veľkých a pätnástich menších baníckych spoločností. Kingston Coal Company, ktorá sa zameriavala na ťažbu antracitu, zamestnávala v baniach 1 038 mužov, ktorým pomáhalo 155 koní a mulíc. V týchto baniach dreli Michal a Ján, poháňaní túžbou zabezpečiť svojim rodinám dobrý život.
V lete 1886 bratia netrpezlivo očakávali blížiaci sa príchod svojich žien a detí zo Slovenska.
Ich ženy so štyrmi deťmi najprv cestovali do poľského prístavného mesta Štetín, kde nastúpili na nemecký parník SS Moravia, ktorým sa preplavili cez Atlantický oceán do New Yorku. Kým cestujúce ženy a deti radostne očakávali opätovné stretnutie s manželmi a otcami, v Kingstone došlo k tragédii, ktorá navždy poznačila život rodiny.
Dňa 6. júla 1886, iba 11 dní pred príchodom parníka SS Moravia do New Yorku, pracoval Michal Potproč vo vlhkej, tmavej a špinavej šachte č. 2 uhoľnej spoločnosti Kingston Coal Company. Prebiehala rutinná príprava výbušnín na odpálenie obrovskej skaly. V tom roku použila spoločnosť na vyhĺbenie cesty do útrob zeme 19 016 sudov pušného prachu. No tentoraz sa nepodarilo dosiahnuť požadovaný výsledok. Robotníci robili, čo bolo v ich silách, ale skala nepovolila. Kým sa pripravovala druhá dávka výbušnín, Michal mal prekontrolovať stav skaly. Náhle sa skalná masa zrútila.
Oficiálna správa banských inšpektorov opisuje smrť tridsaťročného robotníka „Michaela Potprotcha“ len niekoľkými stručnými slovami. „Na mieste mŕtvy. Počas výkonu práce mu ľavú stranu hrudníka privalil skalný previs. Skalu v to ráno kontrolovali a označili ako bezpečnú.“
V tej osudnej chvíli, keď vkročil pod skalu, sa jeho manželka Anna na otvorenom oceáne pravdepodobne venovala deťom. Od opätovného stretnutia ich delilo už iba pár dní. Jeden novinový článok opisujúci tragédiu dojímavo uviedol: „Správa o smrti manžela bude pre ňu určite zdrvujúca a spôsobí obrovský žiaľ. Čaká, že ju privíta v plnej sile, no namiesto toho ho nájde mŕtveho. Už nezačuje jeho láskyplné slová na privítanie.“
Žiaľ, Michal nebol jediný Slovák, ktorý tragicky zahynul hlboko pod zemou v amerických uhoľných baniach. K takýmto bolestným stratám dochádzalo často.
Bane boli nebezpečné. Správy banských inšpektorov z roku 1886 sú plné záznamov nešťastných udalostí. V tejto oblasti, ktorá zamestnávala 63 930 baníkov, sa v danom roku vyťažilo takmer 35 miliónov ton uhlia. 279 zamestnancov počas výkonu práce zomrelo a ďalších 848 sa vážne zranilo. Aby zvýšili zisky, banícke spoločnosti, zvykli šetriť ešte aj pri stavaní podporných pilierov v baniach. Preto sa stávalo, že keď sa v bani zrútila klenba, prepadli sa aj domy, ktoré sa nachádzali nad baňami. Byť baníkom bolo jedno z najnebezpečnejších povolaní na planéte. Bojovať vo vojne bolo len o niečo riskantnejšie ako pracovať v uhoľnej bani.
Členovia našej rodiny si spomínajú, že keď zomrel baník, ťažobná spoločnosť jednoducho odniesla jeho telo domov a nechala ho tam. V tom čase sa rodinám nevyplácali žiadne kompenzácie za smrť ani choroby baníkov.
Baníkom reálne hrozilo, že sa jedného dňa nevrátia z práce domov živí. Slováci sa s týmto rizikom vyrovnávali po svojom – spevom prekonávali strach a smútok. Každoročne pribúdalo toľko tragických obetí, že banské úrady začali zaznamenávať počet vdov a sirôt. Moja prababka Anna bola v tom roku jednou zo 144 vdov a môjho dedka Mikuláša (Nicholasa) zaradili do zoznamu 452 sirôt po mŕtvych baníkoch.
Dodnes nevieme, kde je Michal Potproč pochovaný. Dlho som si myslel, že jeho telo nechali ležať pod tou obrovskou skalou, ktorá ukončila jeho životnú púť. Potom sme však objavili novinový článok, v ktorom stálo, že „komisia obhliadajúcich lekárov prezrela telo Michaela Postbrusha, maďarského baníka z Kingstonu“. Takže jeho telo tam nenechali len tak hniť. V konečnom dôsledku zosunuté skaly bolo treba odpratať, aby bolo možné pokračovať v práci.
Vyšetrovatelia síce v Michalovom prípade vyjadrili podozrenie, že išlo o závažné zanedbanie pravidiel bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ale smrť slovenského baníka zostala iba formalitou a na jeho miesto prijali nového imigranta. O pracovnú silu vtedy nebola núdza.
A čo sa stalo s Annou?
Je možné, že keď v júli 1886 na lodi vplávala do newyorského prístavu, zažila prebiehajúce prípravy na odhalenie Sochy slobody. O smrti manžela sa dozvedela až pri stretnutí s jeho príbuzným. Utrpela obrovský šok, po ktorom jej vypadali vlasy. Už nikdy jej poriadne nedorástli.
Slovenské etnické a náboženské komunity boli veľmi súdržné a vzájomne si pomáhali. Po príchode poskytli Anne podporu. Navyše jej pomáhala aj rodina švagra Jána (Johna). Bolo však nevyhnutné rýchlo sa znova vydať. Annin nový manžel Jozef Duda pochádzal z jej rodnej obce Slovinky. Aj keď okolnosti svadby boli tragické, muselo byť príjemné a upokojujúce stretnúť niekoho z rodného mesta. Manželstvo vydržalo až do Jozefovej smrti v roku 1929.
Jozef (Joseph alebo Joe) Duda bol typický baník s čelovkou na prilbe a kovovým obedárom. Bol nevyčerpateľnou studnicou rôznych baníckych príbehov. V rodine sa stále spomína, ako raz Joe vyniesol z bane mŕtve telo svojho spolupracovníka. Hovorilo sa, že sa mu priateľov duch neskôr prišiel poďakovať.
Keď Joe nepracoval v bani, staral sa ako úradník o cirkevné záznamy. Po rokoch sa stal naturalizovaným americkým občanom. Anninho syna Mikuláša (Nicholasa) prijal za svojho, vychoval ho, a rodina sa postupne rozrástla o ďalších sedem detí. Keď sa 21. júna 1900 v USA konalo sčítanie obyvateľov, Mikuláš bol evidovaný ako Nicholas Potproč, ale neskôr prijal priezvisko svojho milujúceho nevlastného otca.
Rodina nemala v tom čase chladničku a ako zdroj vody jej slúžila iba vodná pumpa na studni na dvore. Varilo sa na uhoľnom sporáku a svietilo sa petrolejovými lampami. Vo veľkej záhrade pestovali ovocie, zeleninu a liečivé bylinky. Anna na liečenie používala aj pavúčie siete a pijavice.
Akoby neprežila dosť utrpenia, Anna sa musela ešte vyrovnať aj so smrťou druhého manžela.
V hlbokých, zaprášených, špinavých, vlhkých a tmavých baniach striehlo na baníkov viac nebezpečenstiev ako len zosuv skál. V tomto prostredí veľa baníkov ochorelo na antrakózu, čiže chorobu čiernych pľúc. Pacienti sú náchylní na chronický zápal priedušiek a v období, keď ešte neexistovali antibiotiká, to často viedlo k silnému zápalu pľúc. Predstavitelia uhoľného priemyslu tvrdili, že uhoľný prach je neškodný. Antrakóza bola v oblasti mesta Wilkes-Barre taká častá, že ľudia neustály, hlasný kašeľ baníkov nazývali „whitehavenské jódlovanie“. Toto pomenovanie dostal podľa sanatória v neďalekom meste White Haven, kde sa liečili pľúcne ochorenia.
Podľa úmrtného listu zomrel Joseph vo veku 64 rokov na lobárnu pneumóniu. Jeho smrť zapríčinilo pľúcne ochorenie a zrejme bolo následkom oslabenia pľúc spôsobeného prácou v bani. Vo svojom závete vyjadril želanie, aby si po smrti manželky Anny rodinné dedičstvo rozdelili spravodlivo všetky deti, vrátane nevlastného syna Nicholasa. Annu postihla ešte jedna ďalšia tragédia, keď jej tesne pred druhou svetovou vojnou do tla zhorel dom. Pri požiari prišla už dvojnásobná vdova o všetky peniaze a aj o svoj kufor z Európy. Presťahovala sa do Hazeltonu v Pensylvánii, kde žila u jedného zo svojich potomkov až do svojej smrti v roku 1949.
Anna len zriedka rozprávala po anglicky a nevedela ani koľko má presne rokov. Pri spomienkach na svoju domovinu hovorievala o cisárovi Františkovi Jozefovi a keď zomrel, plakala. Napriek životným strastiam a útrapám si zachovala zmysel pre humor a rada chodila na spoločenské udalosti, kde hrali hudobníci na akordeóne a tancoval sa čardáš.
Anna pomáhala vychovávať deti aj ostatným členom rodiny, starala sa o chorých susedov, asistovala ženám pri pôrodoch a ošetrovala baníkov po bitkách na nože v miestnej krčme. Jedného dňa vykonala aj pohrebný obrad na cintoríne namiesto kňaza, ktorý z nejakého dôvodu odmietol pochovať istého človeka. Povedala len toľko, že „nikto by nemal byť pochovaný ako pes“. Mala silného a nezlomného ducha.
Môj starý otec Nicholas, syn Michala Potproča, tiež pracoval v baniach ako jeho nevlastný otec Joseph, ale Nick bol dobrodruh. Rád sa túlal. Možno v ňom plavba loďou v detstve prebudila túžbu po cestovaní. A tak sa rozhodol odísť na Aljašku a skúsiť šťastie v baniach na ťažbu zlata.
Po ceste však v štáte Montana stretol Alžbetu Salkovú, sirotu, ktorá sa narodila v Pavlovciach neďaleko Prešova. Zistil, že je pre neho oveľa vzácnejšia než zlato a tak cestu na Aljašku zrušil. V roku 1909 sa s Alžbetou (Elizabeth) zosobášil v Montane, kde zostal pracovať v miestnych uhoľných baniach. Narodili sa im tri deti. Jedným z nich bol môj otec. Nick bol zdravý, mocný a odvážny baník. V rodine sa dodnes rozpráva o tom, ako zachraňoval mužov z bane, ktorú zatopilo. Vyšiel von, pohotovo zohnal vozík a somára a iba pomocou svetla z lampáša sa vybral naspäť, aby z bane vyviedol svojich kolegov.
Môj otec Clifford sa narodil v Montane. Raz si vyrobil lyže zo sudových dosiek, aby sa mohol na okolitých svahoch lyžovať. Jeho otec v ňom prebudil lásku ku koňom, keď ho ako štvorročného zobral do neďalekého mesta na rodeo. Fotka z tohto podujatia je zvečnená na dobovej pohľadnici. Z Cliffa sa stal vynikajúci jazdec a naučil jazdiť na koni aj mňa.
Nick šetril a sníval o tom, ako si raz kúpi vlastnú baňu v Lehigh v Montane. Ale keď ekonomika v meste skolabovala, prišiel o investované peniaze, a tak nastal čas presťahovať sa na miesto s priaznivejšími vyhliadkami. Dnes je z Lehigh už iba mesto duchov.
Rodina sa vydala na dobrodružnú cestu na východ Spojených štátov a v každom meste, kde nocovali, ich obyvatelia prehovárali, aby tam zostali bývať natrvalo. Napriek tomu pokračovali ďalej a napokon sa usadili v Detroite, v štáte Michigan. Tu si kúpili dom iba jeden blok od obchodu rodiny Magerovcov, kde sa predávali potraviny za prijateľné ceny.
Osud chcel, aby sa až tu v ďalekej Severnej Amerike po prvýkrát stretli dve rodiny pochádzajúce zo slovenských miest vzdialených od seba iba 80 kilometrov.
Ján Mager, môj dedko z maminej strany, sa narodil a vyrastal v obci Kurima pri Bardejove. Keď mu zomrel otec a jeho nevlastná matka sa začala správať ako „zlá čarodejnica“, súrodenci začali zo srdca Európy odchádzať do Ameriky za vidinou lepšieho života. V novej krajine sa rodina usadila v západnej Pensylvánii. Ján pricestoval v roku 1901, keď mal asi sedemnásť rokov. Zamestnal sa v bani.
V tom čase z tej istej slovenskej dediny ako Ján odišla Anna Dulajčinová a zamestnala sa na fare v Pensylvánii. Práve tu v „novom svete“ ju vo veku 16 rokov po prvýkrát stretol Ján Mager, teraz už John. Čoskoro bola svadba a rodina sa v nasledujúcich rokoch rozrástla o osem detí, vrátane mojej mamy Elizabeth.
John unikol bezútešnej práci v bani, keď ho brat Tom presvedčil, aby prišiel do Detroitu skúsiť šťastie v prekvitajúcom automobilovom priemysle. Cesta z Pensylvánie s ôsmimi deťmi a manželkou vo vysokom štádiu tehotenstva musela byť nesmierne náročná. Anna na druhý deň po príchode do Detroitu porodila svoje posledné dieťa Irenu. Rodina sa usadila v slovenskej komunite a moja mama chodila do školy, kde sa vyučoval aj slovenský jazyk.
John, rovnako ako Joe Duda, sa stal naturalizovaným občanom USA a neskôr od brata odkúpil obchod s mäsom a zeleninou. Tento obchod bol pre rodinu po zvyšok jeho života zdrojom živobytia a predstavoval obrovský pokrok v porovnaní s prácou v bani či v továrni.
Anne sa síce v Amerike páčilo, ale chýbala jej domovina. Moja babka sa zvykla túžobne dívať na fotografiu svojej mamy, ktorú si so sebou priniesla z domu. Plánovala sa vrátiť na Slovensko a navštíviť ju. Osud jej to však nedoprial. Anna zomrela v roku 1937 tesne predtým, než stihla cestu uskutočniť. John žil až do roku 1969, ale nikdy sa už neoženil. Moja mama prevzala starostlivosť o domácnosť a celú mnohopočetnú rodinu. Zároveň pomáhala s riadením rodinného podniku a udržiavala v rodine slovenské tradície, ktorých nositeľkami boli ženy.
Môj dedko John bol úžasný, žoviálny muž, ktorý deťom vždy venoval žiarivý úsmev. Dovolil mi chodiť z bytu nad obchodom dolu do predajne, kde som si mohol vybrať nejakú sladkosť alebo zmrzlinu. Keď som začal zbierať staré mince, dedko ma nechal prehrabávať sa v pokladni a triediť mince, aby som si našiel zberateľské kúsky a vymenil ich za novšie v tej istej hodnote. Ako tínedžerovi mi dovolil pri špeciálnej príležitosti pripiť si s ostatnými mužmi z rodiny pohárikom whisky. Bol to istý druh rituálu v procese dospievania. Bola to česť pripojiť sa k chlapom, ktorí v zadnej časti obchodu sedávali na pivných prepravkách a rozprávali sa o živote.
V ďalekej Európe sa medzičasom začínala druhá svetová vojna, v dôsledku čoho sa na Slovensko vrátil už iba jeden z mojich prisťahovaleckých predkov. Johnov brat Joseph Mager sa pod tlakom svojej manželky vrátil domov v čase, keď už bolo jasné, že Európu čoskoro znova pohltia vojnové plamene. Prečo trvala na návrate? Možno sa bála o svojich príbuzných alebo jej viac vyhovoval životný štýl v starej vlasti. Obaja bratia však Josepha presviedčali, aby zostal v USA a radšej si našiel novú manželku.
Bratia Magerovci nakoniec prepísali svoj podiel z rodinnej farmy na Slovensku na Josepha a ten sa aj so svojou rodinou vrátil na východné Slovensko. Informácie o farme sa stratili, keď vojna prerušila kontakt medzi bratmi. .
Potomkovia prvej generácie slovenských imigrantov spomenutí v tomto príbehu, vrátane môjho otca, každý deň v americkej škole prisahali vernosť americkej vlajke s pravou rukou na srdci. Keď bolo treba brániť slobodu, chopili sa zbrane, aby vymanili krajiny a národy spod fašistickej nadvlády. Aj oni sa zapojili do úsilia o oslobodenie Československa.
Môj otec Cliff Duda mal v roku 1942 už dvadsaťšesť rokov. V porovnaní so svojimi spolubojovníkmi bol starý. Práca v treskúcich zimách a letných horúčavách v Montane ho však výborne pripravili na vojnu.
V 1. pešej divízii pod velením generála Pattona sa Cliff zúčastnil bojov v severnej Afrike. Americká armáda smerovala do Tuniska, keď narazila na tvrdý odpor zo strany nemeckých, talianskych a japonských síl. Jeho skupina viedla útok na Sicíliu a pomohla spojencom preniknúť ďalej do Európy. Členovia rodiny Magerovcov bojovali aj v Tichom oceáne proti Japoncom a v Anglicku proti Nemcom. Vojna našťastie nepripravila o život ani jedného z nich.
Vojna priviedla Cliffa do blízkosti Slovenska. Spolu s ďalšími členmi svojej čaty padol na Sicílii do zajatia. Ako zajatcov ich previezli na územie severného Poľska, západne od Gdansku. Nemecko toto územie obsadilo v roku 1939 a tak môj otec strávil takmer dva roky za nepriateľskou líniou v nemeckom pracovnom tábore Stalag II-B. V liste rodine napísal: „Svet, v ktorom žijeme, je drsný, ale ešte som nestretol takého Dudu, ktorý by to všetko nezvládol.“
Cliff prežil aj pochod smrti uprostred zimy začiatkom roka 1945, keď sa Nemci pokúšali ujsť pred postupujúcimi sovietskymi vojskami. Namierenými zbraňami nútili vyhladovaných, sporo odetých väzňov kráčať stovky kilometrov v extrémnom mraze na západ. Niektorí nedošli do cieľa, po ceste podľahli hladu, chorobám, mrazu alebo ich skolila nemecká guľka, keď už nevládali kráčať s ostatnými. Môjho otca nakoniec oslobodila americká armáda. Jeho divízii sa podarilo oslobodiť západnú časť Československa.
Cliff sa z vojnových hrôz zotavoval v Michigane, z ktorého už nikdy nechcel odísť. Trvalo päť rokov, kým sa mu podarilo prekonať traumu z vojny. Nadviazal vzťah so svojou kamarátkou z detstva Elizabeth Magerovou a zosobášili sa 4. júla 1950. Narodil sa im syn a dcéra Nancy. Ja som ten syn, ktorý píše tieto spomienky.
Najradšej spomínam na chvíle, ktoré som strávil so starými rodičmi Nicholasom a Elizabeth Dudovcami. Rád som sa k nim vracal. Vždy nás čakala misa plná pocukrovaných šišiek. Odchádzali sme s kufrom plným rôznych druhov čerstvého ovocia a zeleniny zo záhrady. Vo veľkej záhrade som sa učil strieľať z luku, hrať golf s dedkovými drevenými palicami, skúmal som zákutia s hračkárskym samopalom a keď som bol smädný, napil som sa zo suda s dažďovou vodou. Tu sa usporadúvali veľké rodinné stretnutia, na ktoré sa každý tešil.
Babka Elizabeth zomrela v roku 1963 a dedko Nick čoskoro po nej, v roku 1966.
Po svojich predkoch som zdedil lásku k cestovaniu. Tak ako moji predkovia, aj ja som dlhé roky odchádzal zo svojej krajiny za prácou do zahraničia a túžil som vo svete zažiť dobrodružstvo. No vždy som sa vrátil a teraz znova žijem v Amerike. Na svojich potulkách svetom som nikdy nezabudol na slovenskú vlasť, rodisko všetkých mojich dvanástich starých a prastarých rodičov.
V roku 2007 som precestoval Slovensko a navštívil miesta, kde bývali moji predkovia. Podarilo sa mi obnoviť prerušený kontakt s rodinou. Dlho očakávaný „návrat“ mi priniesol hlboký vnútorný pokoj a naplnenie, ktoré pretrváva dodnes. Nevedel som sa dočkať, kedy mojej mame ukážem fotografie a rozpoviem príbehy o miestach, kde sa narodili jej rodičia. Možno sa na Slovensko čoskoro znova vrátim.
Ken Duda začal svoju kariéru ako vedúci výskumných aktivít v oblasti geovedy v mnohých krajinách sveta na viacerých kontinentoch. Neskôr riadil vedecké aspekty operácií niekoľkých významných satelitných misií NASA na obežnej dráhe Zeme a použil získané údaje na riešenie závažných celosvetových problémov. Ken sa venuje mnohým športovým aktivitám, sprevádza iných hudobníkov na husliach a gitare, jazdí na motorke na dlhé trate a naďalej sa zaujíma o medzinárodné vzťahy a rodinnú históriu.