Našli prácu v belgických baniach v Bray

Zo spomienok baníka Jozefa Loceka

Začiatky svetovej hospodárskej krízy postihli hádam najviac na Slovensku príležitostných robotníkov. Ján Locek bol príležitostným robotníkom na stavbe ciest v okolí Brezna a v kameňolome vo Vajskovej. Keď roku 1930 ostal bez akéhokoľvek zamestnania, rozhodol sa podobne ako ďalší Slováci vysťahovať do Belgicka, kde už v tom čase veľmi obmedzene, ale predsa ešte prijímali cudzincov na prácu do baní. Po vybavení pasových a pracovných formalít opúšťali roku 1930 Locekovci a ďalších šesť rodín z Brezna a okolia svoje rodné Horehronie a vydali sa na dlhú cestu do neznámeho sveta. Pokiaľ vlak pristál v Bruseli, pozbieralo sa po ceste do jeho vagónov aj veľa ďalších Slovákov, Čechov a robotníkov ďalších národností. Keď pristáli v Bruseli rodiny Jána Loceka s manželkou a tromi deťmi, Júliusa Loceka s manželkou, Jána Fašku, ktorý išiel ako vdovec s tromi deťmi, Júliusa Fašku s manželkou a deťmi, Gustáva Kubaského z Beňuša, ktorý sa vybral za prácou s manželkou a štyrmi deťmi a dve sa mu ešte narodili v Belgicku, vyzdvihol si ich zástupca akciovej spoločnosti a dopravil ich do baníckeho strediska Bray Charbonage na terajšom predmestí Bruselu. V skupine bola aj manželka tam už skôr zamestnaného Jozefa Ďordíka z Brezna, ktorá tam išla za manželom s deťmi. Ten bol už v Belgicku od roku 1929. Jeho syn Jozef začal pracovať ako 14-ročný v továrni na výrobu vagónov. Po skončení vojny sa stal na Slovensku známym ako úspešný reprezentant v cyklistike. Zúčastnil sa i prvého ročníka Pretekov mieru. Odvtedy už uplynulo veľa rokov a najstarší z uvedených baníkov, vtedy živitelia rodín, už nežijú. O tom, ako videli situáciu vysťahovalca zo Slovenska ich deti, som sa porozprával so synom jedného zo slovenských baníkov v belgickom Bray, v roku 1989 už  65-ročným baníkom-dôchodcom Jozefom Locekom z Pôtra, ktorého celá mladosť bola spojená  s tvrdým baníckym belgickým chlebíčkom. Mal som šesť rokov, sestra Margita o dva viac a najmladší brat len päť mesiacov, keď nás rodičia so slzami v očiach, ale s väčšou nádejou o väčší kus chleba v cudzom svete zobrali so sebou. Mali sme hádam aj šťastie, že majiteľ baní v Bray mal pre robotníkov vybudovanú kolóniu, ktorú tvorilo niekoľko robotníckych domov. Takýto jeden bez nábytku sme dostali do podnájmu. Postupne sme si dokupovali nábytok a zariadili sme ho tak, že kým otec robil v bani, matka sa starala o domácnosť. Vždy sme pribrali k nám krajanov, ktorí tu boli sami, matka takto varila, prala a starala sa o nás všetkých. Bývali u nás vždy traja Slováci, pamätám sa na istého Brtku. Aj keď v tejto baníckej kolónii bolo málo Slovákov, vždy sme dobre spolunažívali a jeden druhému pomáhali. Po príchode do Bray ja a moja sestra Margita sme so zmiešanými pocitmi neistoty a strachu bez akýchkoľvek znalostí cudzej reči nastupovali do školy, v ktorej sa vyučovalo po francúzsky. Boli to zo  začiatku veľké problémy. Domáci tam hovorili prevažne valónsky a baníci rôznych národností, každý svojou rečou. Boli sme však príjemne prekvapení milým prijatím.  Chlapci mali samostatnú školu a dievčatá tiež a tak sme sa so sestrou v škole nestretali. Pri nástupe do školy zaplatili za  nás rodičia po 5 frankov zápisné. Na tunajšiu školu som si pomerne rýchlo zvykol. Belgickí učitelia zvyknutí na deti cudzincov aj pre nás ako „etranžé“ venovali zvýšenú pozornosť a tak aj ja a sestra sme si pomerne ľahko osvojili úradnú francúzštinu. V Bray som vychodil  päť ľudových a tri meštianky, akurát mi to vyšlo, lebo práve som dovŕšil  pätnásť rokov a nastúpil do práce v bani. Sestra po skončení meštianky si urobila zdravotnícky kurz a vo svojich 18-rokoch sa dostala ako súkromná ošetrovateľka k invalidnej osobe v meste Binche, kde denne dochádzala, – zaspomínal si baník na penzii. Takéto boli teda školopovinné roky Jozefa Loceka, ktoré celé strávil v belgickej škole s vyučovacím jazykom francúzskym. Čiernouhoľná baňa v Bray, kde pracoval otec Jozefa Loceka, ležala v blízkosti kolónie a jeho otec to mal ako sa vraví na skok od domu. Pracovalo sa tam na tri zmeny. Prvá zmena ťažila uhlie, druhá pripravovala ťažobné žľaby pre rannú zmenu a tretia, v ktorej vždy pracoval Ján Locek na koňoch, pripravovala chodbu na ťažbu uhlia. Tento Horehronec vozil na vozíku ťahaným koňom hlušinu k úpadnici. Baňa mala štyri podložia v hĺbke 750 m pod zemou. Baník Ján Locek, ktorý okrem  seba živil štvorčlennú rodinu, tu zarobil za zmenu 50 belgických frankov. Ako spomína jeho syn Jozef Locek, potraviny tu boli až do začiatku druhej svetovej vojny veľmi lacné. Čo nasledovalo po okupácii Belgicka nemeckými vojskami, to je  ťažké opísať. Margita Loceková-Pospíšilová spomína, že najprv na začiatku vojny boli potraviny na prídel, potom už boli nútení jesť aj varenú repu a mäso len vtedy, keď zabilo v bani koňa. Mladistvý Jozef Locek začal pracovať v šachte s názvom Monoblok, do ktorej denne dochádzal na bicykli. Najprv dopravoval drevo na steny, potom ho pridelili na odťažbu do úpadnice, kde robil až do svojich 18. rokov.

Založili si Slovenský kultúrno-osvetový krúžok

Ku  koncu práce v bani, keď Jozef Locek robil banícke remeslo už ako dospelý, zarobil za týždeň 240 frankov. Na otázku, či v Bray pôsobil nejaký krajanský spolok, mi odpovedal: V baníckej kolónii v Bray slovenská mládež si založila Slovenský kultúrno-osvetový krúžok, v rámci ktorého pracovala spevácka, recitačná a divadelná skupina. Pamätám sa, že moja sestra vystupovala vo Višňovom sade. Bolo to  veľmi milé, keď v cudzom svete hŕstka Slovákov dala o sebe počuť. O nijakom inom organizovanom slovenskom alebo československom spolku v Bray som nepočul. Tu sa na kultúru nedbalo, bolo tu len jedno kino. Väčšina starších Slovákov sa zaujímala len o prácu a živobytie, len mládež pociťovala potrebu kultúrneho vyžitia. Po okupácii Belgicka začali byť pracovné a životné podmienky neúnosné a nebezpečné.  Po príchode nemeckých vojsk začali domáci štrajkovať a okupačná armáda začínala násilne odvádzať baníkov z bytov do práce. Pre Slovákov, ktorí si prišli zarobiť a žili tu v ťažkých podmienkach, vznikol veľký problém. Nakoniec nechceli zostať štrajkokazmi pre domácich belgických baníkov, ktorí nechceli robiť na okupantov, viacerí Slováci sa rozhodli pre odchod do  vlasti, mnohých, čo spolupracovali s podzemím, však Nemci odvliekli do táborov nútených prác. V takejto atmosfére sestra Jozefa Loceka Margita Loceková-Pospíšilová sa vrátila na Slovensko už roku 1941 a v roku 1942 v nebezpečnom víre vojnových udalostí aj celá rodina Jána Loceka a ďalších 450 rodín. Napríklad už na začiatku okupácie Belgicka zobrali Nemci mladistvého krajana Jozefa Kubaského na nútené práce do Nemecka. Pracoval tam tri a štvrť roka na rôznych miestach v uhoľných baniach.  Viackrát sa pokúsil o útek, vždy ho však zadržali a premiestnili na iné miesto. Až vďaka antifašistom z Dortmundu sa mu podarilo roku 1943 ilegálne opustiť Nemecko a vrátiť sa na Slovensko.  Otec Ján Locek a syn Jozef ostali aj po príchode na Slovensko z belgických baní verní svojmu čiernemu povolaniu. Pokiaľ otec odišiel pracovať do severočeských uhoľných revírov, syn sa po oslobodení usadil v Pôtri, kde v tom čase otvárali nové hnedouhoľné bane. Sestra Margita Loceková-Pošpíšilová, ktorá žila vo Valaskej, písala si so svojimi spolužiačkami Belgičankami a ako jediná z rodiny bola po 39 rokoch navštíviť miesta v Belgicku, kde vyrastala  a pracovala .

Pre Jozefa Loceka, ktorý prešiel tvrdou školou života v belgických baniach a v slovenských horách, sa po oslobodení  Pôtor stal jeho trvalým domovom, kde prežil už väčšiu časť svojho života. Tu začal využívať prvé poznatky z baníckej mechanizácie získané ešte v Bray, tu si našiel svoju životnú partnerku, oženil sa, postavil dom a vychoval tri deti.

Ján Jančovic