Podoby čitateľskej gramotnosti v súťaži Slovenské rozprávky z celého sveta

Hneď zo začiatku sa chcem poďakovať všetkým, ktorí niečo pozitívne pre deti robia. A je to úplne jedno, či sú tie deti ich vlastne, susedove, resp. deti, ktoré učíme v škole. Tak, či onak – snažíme sa ku všetkým správať ako k svojim. Ja viem, že nie je to práve optimálny začiatok príspevku – ale využívam ten čas a priestor, lebo  akosi zabúdame… Vysloviť niekomu vďaku, úctu a ktohovie čo ešte – je asi to najmenej, čo môžeme urobiť. Nemôžeme sa predsa donekonečna vyhovárať, že je to drahé, nedostupné… a, popravde, i výhovorky na čas v tomto ponímaní by (aspoň u mňa) neobstali. Preto ešte raz vám všetkým ďakujem a pokračujem – teraz už ale na inú nôtu.

V ostatnom období sledujeme množstvo podnetov z prostredia, ktoré nás obklopuje. Je na nás, vybrať si z tej ponuky to, čo ozaj potrebujeme. Ja, ak, by som mohol, by som sa chcel prihovoriť a dať do pozornosti súťaž, ktorá je tak trochu (no trochu… trochu viac) iná, ako tie ostatné, ktoré sa každoročne konajú naprieč Slovenska, niekedy i blízkeho zahraničia.

Pre puntičkárov vysvetlím i podrobnosti, ako to celé vzniklo, lebo je nám ľuďom blízke (neviem, ako zvieratám), že často vidíme len tú čerešničku na torte, resp. „pozlátko“, ktoré v konečnom dôsledku vyzerá honosne, čarovne a tak neobyčajne. No k tomu, aby sme sa dopracovali (ak vôbec), je potrebná dlhá cesta, ktorá sa mnohokrát cení viac, ako ten spomínaný výsledok. Neviem… Urobíte si svoj úsudok. Ja som len ozaj chcel poukázať na niečo, čo tu ešte nebolo…

Písal sa rok 2005. Žiadnu mágiu v ňom nehľadajte. Bol celkom obyčajný. No pre mnohých z nás, ktorí sa intenzívnejšie zaoberali čitateľskou gramotnosťou detí, sa začali diať čudné veci. Nebolo to nič príjemné, keď ste sa zo všetkých možných médií dozvedali, že slovenské deti (poviem to tak slušne) neobstáli v hodnotení čitateľskej gramotnosti PISA najlepšie.  V takejto chvíli máte dve možnosti. Ta prvá je, že budeme čakať, kedy sa to vylepší. A ta druhá, že nebudeme čakať (tak, či onak, by to bolo zbytočné), ale začneme robiť niečo, čo má konečne zmysel.

Takého názoru som bol i ja a vymyslel som súťaž na podporu čitateľskej, pisateľskej a výtvarnej gramotnosti detí: Písmenkový Prešovský kraj. Už samotný názov etabluje súťaž do Prešova, presnejšie do celého Prešovského samosprávneho  kraja. Prvotné nasmerovanie bolo na Prešovský kraj i z toho dôvodu, že žiaci z tohto kraja (a to v kategórii chlapci i dievčatá) dosiahli najhoršie výsledky v rámci všetkých krajov na Slovensku.

Podmienky súťaže boli spočiatku veľmi jednoduché. Deti súťažili v troch kategóriách:

1. kategória (žiaci 1. – 2. ročníka ZŠ),
2. kategória (žiaci 3. – 4. ročníka ZŠ),
3. kategória (celá trieda/triedny kolektív).

Takto zaradené deti súťažili v dvoch skupinách. 1. skupina – Rozprávka o písmenku a 2. skupina – Rozprávka s čo najvyšším počtom daného písmenka.

Približne v takomto zložení súťaž existovala prvé roky. A možno by existovala i doteraz – no veľmi rýchlo sa dostala do povedomia pedagógov, lektorov, členov slovenských spolkov sídliacich v zahraničí (i vďaka printovým slovenským médiám: Artuš, Na pulze, Korzár…), a tak sa niet čo diviť, že (po prešovských, slovenských deťoch) sa do súťaže čoraz viac dostávali mená slovenských detí učiacich sa na slovenských školách, centrách, spolkoch v zahraničí.

Nakoľko prvotný záujem  o súťaž bol poväčšine zo susediacich krajín (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Chorvátsko, Ukrajina…), rozhodli sme sa súťaž ešte viac spropagovať, a to mnohými workshopmi a besedami na slovenských školách v zahraničí (Česká republika, Nemecko, Turecko, Holandsko, Poľsko…), ale i v už tzv. „baštách Slovenska“ v zahraničí – no na iných školách, centrách, miestach… Je potrebné povedať, že práve takéto osobné stretnutia mali obrovské edukačné, emocionálne nasmerovanie našej spolupráce. A je tomu tak dodnes.

A keďže tu hovorím o dnešku, dovolím si preskočiť pár rokov a v nasledujúcich riadkoch vám predstavím súťaž, ako prebieha teraz – vo „vynovenom šate“ pod názvom: Slovenské rozprávky z celého sveta.

Samotná súťaž prebieha v dvoch fázach: literárnom a výtvarnom kole. V každom ročníku je daná téma, na ktorú majú žiaci najprv napísať príbehy, rozprávky, básne… Po vyhodnotení všetkých literárnych prác (keď odborná porota vyberie finálových 45 – 50 príbehov) žiaci pokračujú v druhej fáze súťaže, kde ilustrujú finálové príbehy. Po vyhodnotení výtvarných prác sa zostaví rozprávková kniha, ktorá doplní pomyselnú knižnicu všetkých zúčastnených škôl, centier, spolkov  i zainteresovaných jednotlivcov.

Iba podotýkame, že takto sa k vám dostane kniha plná aktuálnych, autorských príbehov, ktorá prináša momentálne vnímanie sveta slovenských detí po celom svete. Je samozrejme, že kniha môže slúžiť ako scenár k divadlám, scénkam, ako zdroj k rôznym literárnym, recitačným súťažiam, resp. ako prázdninové čítanie na ktorékoľvek prázdniny a ktohovie na čo ešte.

Nazdávame sa, že je to veľmi trefná súťaž, ktorá vyplnila prázdne miesto v kvantách súťaží, nielen na Slovensku. Azda ešte okrajovo by som spomenul, že prvotné kategórie sa vplyvom času a dopytu vykryštalizovali do takejto podoby:

1. kategória: 1. – 4. ročník ZŠ,
2. kategória: 5. – 9. ročník ZŠ,
3. kategória: triedny kolektív (resp. celá skupina).

Do druhého – výtvarného kola sa  môžu zapojiť i deti, ktoré navštevujú materskú školu.

A v takejto štruktúre všetci veríme, že nenápadným a nenásilným spôsobom vzbudíme u deti záujem aj o čítanie. Pretože od rozvinutia čitateľských schopností závisia vzdelávacie výsledky i iných vyučovacích predmetov. Taktiež je dôležité udržanie a rozvoj národného povedomia a kultúrnej identity u detí Slovákov. A to, že vďaka tejto súťaží spájame slovenské detí po celom svete, už ani nehovorím…

Doc. PaedDr. Ján Pochanič, PhD.

Užhorodské lýceum č. 4, Užhorod, Ukrajina