Je biela noc a tichý hlahol zvonov,
to vítajú nás ďalšie Vianoce,
do svetla náhle odieva sa domov,
prítulnou nehou piecka praskoce…
Týmito veršami básnika Michala Chudu si spríjemňovali predvianočné stretnutie Slovenky žijúce v Libanone; v krajine na pobreží Stredozemného mora, ktorá je úzko spätá so zrodom kresťanstva. Dnes tu žijú príslušníci mnohých vierovyznaní a národov – kresťania, moslimovia, drúzovia, Arabi, Arméni, Gréci, Kurdi, Francúzi, Rusi… a celkom malá komunita slovenských žien. Som jednou z nich a preto môžem povedať, že Vianoce sú pre nás najkrajšími, najmilšími, ale aj najcitlivejšími sviatkami, ktoré tak veľmi pripomínajú domov. Vždy, keď sa v spomienkach zatúlame do detstva, vybavia sa nám Vianoce, zacnie sa nám po domove – a iba my vieme, koľkokrát – a zase sú v tom Vianoce, hovoríme deťom o vzťahu k rodine, a pred očami máme tú svoju slovenskú pri štedrovečernom stole. I milé rituály na ňom: jablká, orechy, med pre zdravie, šupiny z kapra pre šťastie, mince pre hmotný dostatok v rodine či reťazou zviazané nohy stola, aby rodina zostala pohromade. Nezostala, jedno miesto pri ňom je prázdne. Opustili sme rodné hniezdo, osud nás zavial do šíreho sveta, ale krásne zážitky zostali. Spomíname, ako sa pri tom stole dobre sedelo, ako pri ňom vládla pohoda a až bolestný pocit šťastia, rodinnej súdržnosti a jedinečnosti chvíle. I vrúcny otčenáš, ktorý sme odriekali aj za tých, čo už nie sú medzi nami, otcovo požehnanie darov na stole a mamina snaha každému ulahodiť. To všetko vytváralo vôňu domova, takú blízku a nenapodobiteľne slovenskú.
Na vianočnom stromčeku nesmú chýbať medovníčky a bábiky zo šúpolia
Všetky tieto symboly, tradície a zážitky z domu sme si doniesli do Libanonu a opatrujeme ich ako vzácnu relikviu a snažíme sa v našich rodinách vytvoriť podobné Vianoce i podobný Štedrý večer, aj keď si uvedomujeme, že kópia obrazu nikdy nemôže mať punc originálu, aký sme zažili na Liptove, na Horehroní, pod Vihorlatom, v Bratislave alebo v Piešťanoch. U nás sa snažím dodržiavať tradíciu 9 jedál, skromných, ale chutných, aké sa varili na krajnom východe Slovenska. Najobľúbenejšie sú pirohy plnené kapustou, tvarohom alebo zemiakmi, zomleté hríby s kapustou na smotane, opekance (na východe im hovoria bobaľky) s makom alebo tvarohom, fazuľová kaša so zemiakmi, mačanka, sušené ovocie, koláče…
Slovenky v Libanone pri prípravách vianočného programu
Vraví sa, že najkrajšie na Vianociach je práve to čakanie na ne. Od prvej adventnej nedele si začíname krátiť to čakanie prípravami a milými povinnosťami. Začíname piecť medovníčky, častokrát ich pečieme spoločne, postupne pribúdajú ďalšie osvedčené druhy zákuskov, aby bolo z čoho posielať výslužky rodine, susedom a známym. A pretože Libanončanky nevedia piecť tak ako my (tradičný piškótový „Buche de Noel“ v tvare konára, čo symbolizuje jasličky a narodenie Ježiška, si kupujú hotový), túto výslužkovú tradíciu veľmi uznávajú a tešia sa na ňu. V priebehu adventu si starostlivo krášlime príbytky, zdobíme ich čečinou a zeleňou, vysievame pšenicu, aby pri betleheme symbolizovala zrod nového, upravujeme adventné vence a kupujeme črepník s prýštecom najkrajším, ktorý poznáme u nás ako vianočnú hviezdu. V Libanone rastie ako ker v prímorských parkoch a záhradách. V predstihu zdobíme stromček, aby sme si ho užili, aby nám vytváral atmosféru Vianoc, ktorú si v Libanone naozaj treba dotvárať. Ak je vonku 20 °C, niekedy i 24 °C, treba mať dobrú predstavivosť, aby sme počuli nariekať meluzínu v komíne, vŕzgajúci sneh pod nohami cestou na polnočnú a cvendžanie spiežovcov pri obchôdzke betlehemcov.
Takto zdobia slovenské krajanky v Libanone medovníčky
Dnes sme v Libanone, v našom druhom domove. Takmer tri desaťročia spoznávam reakcie, náladu i občasnú nostalgiu krajaniek počas tohto obdobia. Poznám ich snahu zachovať aspoň časť týchto tradícií a odovzdať ich deťom. Aj kvôli nim sa snažíme, aby to puto, ktoré nás spája s domovom, ostalo čo najdlhšie neporušené a pevné. Tak, ako je pevný náš vzťah k rodine, ako je silná naša úcta k slovenským tradíciám a k posolstvu Vianoc, ktoré je v súčasnom Libanone viac ako aktuálne – dobré slovo, žičlivosť, znášanlivosť a ľudskosť.
A tak k tradičným slovenským vinšom a pozdravom pripájame aj arabský: Wulida al-Masih – Hallelujah.
Text sme s povolením autorky a vydavateľa prebrali z knihy Habibi Libanon.
Božena Farhatová