(K 170. výročiu narodenia farára, národného pracovníka a básnika Ľ. A. Boora)
Keď v roku 1895 umrel v Slovákmi osídlenom Nadlaku farár a spisovateľ Ondrej Seberíni a nadlacká evanjelická cirkev sa ocitla pred problémom, kto nahradí dušpastiera, s ktorým väčšina cirkevníkov prejavovala veľkú spokojnosť. V cirkevnom zbore, reprezentovanom zvolenými presbytermi, boli dve záujmové skupiny. Menšiu tvorili tzv. vlastenci, čiže členovia maďarónskeho zamerania, a väčšiu presvedčení a zemití slovenskí osídlenci, naučení počúvať len svoju rodnú reč. Každá zo strán mala svojho kandidáta. „Vlastenci“ maďarizujúceho seniora Csepregiho a slovenskí národne orientovaní Ľudovíta Augustína Boora, ktorého už poznali, keď po skončení štúdia bol v Nadlaku roku 1878 kaplánom. Už pri prvej voľbe 16.6.1895 bol väčšinou hlasov cirkevníkov zvolený za farára Boora, ale druhá strana sa proti výsledku volieb odvolala na seniorátne predstavenstvo a to rozhodlo, že sa voľba farára musela zopakovať. Pri druhej voľbe, ktorá sa uskutočnila 15. 9. 1895, nadlackí evanjelici absolútnou väčšinou hlasov zvolili za svojho druhého farára Ľudovíta Augustína Boora, čím uštedrili zdrvujúcu lekciu tým, čo chceli do radov cirkevného zboru pozostávajúceho takmer úplne zo slovenských členov priniesť do bohoslužobnej reči maďarčinu. Ľudovít Augustín Boor sa narodil 30. 8. 1855 v Bukovci pri Myjave v národne uvedomelej rodine farára, národno-kultúrneho pracovníka a básnika Jána Juraja Boora, matky Hermíny, rod. Šulekovej (sestra Viliama Šuleka). Mal bratov Jána Jaromíra, Karola a Ladislava. Oženil sa s Hermínou, rod. Erdelskou, dcérou okresného notára. Ľudovít Augustín Boor základné vzdelanie získal v otcovom pôsobisku v Nitrianskej Strede a v Krajnom. Na výučbu maďarčiny ho rodičia poslali na rok do Žihárca pri Šali. Gymnaziálne štúdium začal v Revúcej a evanjelické lýceum v Bratislave ukončil roku 1874 maturitou. Teológiu začal študovať vo Viedni a v rokoch 1875-77 v Bazileji. Po skončení štúdií začínal ako kaplán pri otcovi v Krajnom a roku 1878 v Nadlaku. Po smrti svojho otca ho roku 1879 cirkevníci v Krajnom zvolili za svojho zborového farára. V tomto cirkevnom zbore sa zaslúžil o stavbu fary a budovy škôl v Podkylave a na kopaniciach. Jeho nástupcom sa v Krajnom stal Michal Bodický. Ako je už uvedené, v roku 1895 ho Nadlačania na odporučenie uvedomelého Slováka Gustáva Augustínyho, novinára pôsobiaceho v rumunskom Sibini (Sibiu), vyslali, aby kandidoval za farára v cirkevnom zbore, v ktorom už ako kaplán pôsobil. Zvolenie za nadlackého farára veľkou prevahou hlasov ho hneď povzbudilo, nielen do cirkevnej, ale aj hospodárskej, sociálnej a kultúrnej činnosti, ktorú tam Slováci nutne potrebovali. „Po príchode Ľ. Boora medzi nás začal sa nový život nielen zo strany slovenského národného povedomia, ale aj zo strany hospodársko-sociálnej… Roku 1899 sa hralo prvé slovenské divadlo od F. Urbánka Strídža spod hája… Roku 1901 bol založený Potravný spolok, ktorý krásne účinkoval do roku 1918… Potom bola roku 1903 založená slovenská Ľudová banka… Stvorila sa slovenská spoločnosť, v roku 1904 bol založený čítací spolok Slovenský ľudový kruh, napísal Matej Rádix vo svojej kronike Dejiny nadlackých Slovákov, pričom tým chcel povedať, že za všetkým vymenovaním stál Ľudovít Augustín Boor. Veľkú zásluhu má aj na rozvoji slovenského nadlackého školstva. Za jeho účinkovania bola vybudovaná škola na Nových portách a „Hungária“ – terajšia budova Lýcea Jozefa Gregora Tajovského, ktorá doteraz patrí medzi najvzácnejšie historické budovy v Nadlaku. Popri svojej hlavnej farárskej funkcii Boor vykonával aj funkciu predsedu školskej rady a traduje sa, že k učiteľom bol prísny a kritický.
Rozhodujúcu úloha v národnom živote rumunských Slovákov
So zanieteným kopaničiarskym zápalom Ľudovít Augusstin Boor neúnavne pracoval v cirkevnom zbore, pri spevokole, tamburášskom súbore a neodmysliteľnom divadelnom krúžku. Pre dobre fungujúcu knižnicu objednával slovenskú tlač a sám prispieval do viacerých novín. Okrem cirkevnej tlače správami a poukazovaním a odsudzovaním národnostného útlaku písal už počas pôsobenia v Krajnom do Národných novín a Národného hlásnika a to aj pod pseudonymom Šľahor. Neskôr uverejňoval články v svetskej a cirkevnej tlači. Tlačou vydal niekoľko oslavných a pohrebných kázní. „Zaiste však hviezdnym okamihom jeho života a národno-politického života nadlackých Slovákov boli roky 1918 – 1922. V októbri roku 1918 Ľudovít Boor sa nachádza na Slovensku a zrejme je tým predstaviteľom Nadlaku, ktorý 30. októbra 1918 podpisuje v Turčianskom Svätom Martine Prehlásenie slovenského národa. 7. novembra 1918 sa Boor navracia do mesta pri Maruši – Nadlaku a hneď tu zakladá Slovenskú národnú radu,“ napísal spisovateľ Ondrej Štefanko v zborníku 200 rokov života Slovákov v Nadlaku s názvom Aspekty národného a politického myslenia nadlackých Slovákov s dôrazom na prvú polovicu 20. storočia. Po založení Slovenskej národnej rady z jej vedenia sa po krátkom čase z taktických dôvodov sťahuje a predsedom sa stáva Ján Suchánsky a tajomníkom Uroš Boor. Všeobecne sa vedelo, že Ľudovít Boor stál aj na čele snáh pripojenia Nadlaku k Juhoslávii, to ho stálo zo strany maďarských úradov prenasledovanie, ktoré vyvrcholilo 8. decembra 1918 podpálením jeho fary.
Pričinil sa o naplnenie národných snáh Slovákov
O možnosti pripojenia Nadlaku k Juhoslávii alebo k Rumunsku sa zachovalo memorandum Slovenskej národnej rady v Nadlaku z 28. novembra 1918, označené ako Spomenica, podpísané Ľudovítom Boorom a Jánom Suchánskym a zaslané autonómnej vláde Vojvodiny, požadujúce obsadenie územia 22 obcí srbským vojskom a následne pripojenie 37 470 Slovákmi osídleného územia Čanádu a Békešu k Juhoslávii. Tento dokument označený ako Promemoria, bol z Nadlaku vyhotovený aj vo francúzštine a zaslaný do Paríža. Na kratší čas bol roku 1919 z Nadlaku vyobcovaný a jeho syna Uroša uväznili v župnej väznici v Makove. Po ustálení prevratových pomerov sa zakrátko ujal v Nadlaku svojej farárskej služby. Jeho úsilie dostať Nadlak z područia maďarského štátu bolo nakoniec po roku 1919 korunované pripojením Nadlaku k Rumunsku. Definitívne o tom bolo potrebné presvedčiť zastupiteľský konvent. S tým cieľom Ľudovít Boor a jeho kolega, farár Ivan Bujna s delegáciou Nadlačanov presvedčili delimitačnú komisiu, aby Nadlak bol pripojený do Veľkorumunského kráľovstva. To sa definitívne stalo až 16. novembra 1922. Slováci týmto v Rumunsku dosiahli používanie slovenského jazyka v školách, samostatnosť slovenskej evanjelickej cirkvi a zastúpenie v rumunskom sneme. V prvých parlamentných voľbách do rumunského snemu bol Boor zvolený ako zástupca Slovákov za poslanca rumunského parlamentu. Ľudovít Augustín Boor zomrel 5. marca. 1924 v Nadlaku a zostáva natrvalo zapísaný nielen do nadlackých dejín, ale aj do dejín všetkých rumunských Slovákov. Aj jeho zásluhou sa Nadlak stal kultúrnym a spoločenským centrom rumunských Slovákov.
Ján Jančovic
Ľudovít Augustín Boor
Nadlak v tržnom dni
Nadlak z veže kostola
V kancelárii evanjelického farára a seniora