Zastavenie v Slovákmi osídlenom Kondoroši a jeho chýrnej čárde

Zaujímavá minulosť a prítomnosť

Slováci neuspokojení s prídelom pôdy v Sarvaši, ležiacom na juhovýchode Maďarska, ktorí Slováci založili roku 1722, rozšírili svoj chotár južnejšie ku kondorošskej pustatine, kde pred 150 rokmi, roku 1875 pokračovali v stavaní nielen samôt, ale založili si terajšiu veľkodedinu Kondoroš (Kondoros). Rodové mená – priezviská obyvateľov Kondoroša až na tých málo, čo si ich pomaďarčili, sú väčšinou aj dodnes slovenské a sú totožné so sarvašskými. Najčastejšie sa vyskytujú: Baláž, Bedák, Benčík, Blaško, Bukovinský, Cirok, Cmarko, Číčeľ, Demčák, Dobrocký, Hruška, Hrivnák, Havran, Holub, Kohút, Konečný, Kondač, Kyseľ, Komár, Kulík, Kožuch, Ladník, Laurinec, Lehocký, Lešťan, Kúdela, Mázor, Medveď, Mišík, Meliš, Mihálik, Mladonický, Medovarský, Mravík, Nemčok, Paluška, Petrík, Petrovský, Podaný, Rak, Remeselník, Strehovský, Sebedínsky, Smola, Toman, Vician, Výskok, Uňatínsky, Uhliar, Žabka, Žiak… Žiaľ, dnes sa dá po slovensky v Kondoroši dohovoriť iba s najstaršími obyvateľmi Kondoroša, ako napríklad s rodinou Štefana Laurinca alebo Annou Číčeľovou, žijúcou na samote Dlný šor, a s pár mladšími jednotlivcami, ktorým záleží na slovenskom národnom povedomí. Žiaci základnej školy sa síce majú možnosť pár hodín v týždni učiť na hodinách slovenčiny po slovensky, ale záujem a kvalita vyučovania je nízka. Takto sa len malej hŕstke mladých Kondorošanov podarí plnohodnotne osvojiť si jazyk svojich predkov. V strede obce stojí pamätník padlých v druhej svetovej vojne a mená uvedené na ňom sú takmer všetky totožné s už uvedenými slovenskými. Keď koncom 19. storočia slovenskí roľníci zo Sarvaša a sčasti aj z Békešskej Čaby zaľudňovali kondorošskú pustatinu, okrem už vtedy chýrnej kondorošskej prícestnej čárdy a kaštieľa grófa Báthányiho nestál tam žiadny iný objekt. Prichádzajúci Slováci si v rokoch 1870 – 1877 začali stavať nové gazdovské domy a hospodárstva v samotnej osade, ale najmä v šírom poli uprostred získanej pôdy, čiže na samotách, ktoré tu Slováci nenazývajú ako Maďari „tane“, ale „sálaše“. Po tridsiatich rokoch osídlenia Kondoroša v roku 1906 žilo v obci a na samotách už 2 500 roľníkov, takmer všetko Slovákov. V kondorošskom chotári ešte pred založením roľníckeho družstva žili a pracovali ľudia na 834 fungujúcich samotách, ktoré sa ťahali ako radové „sálaše“ od Kondoroša až po Sarvaš a každý so svojím pomenovaním v podobe ulíc, ako napríklad Dlhý šor, Čipkárka… Kým na začiatku príbytky postavené na týchto samotách slúžili iba na sezónne práce, neskôr ich stavali aj na trvalé bývanie a hospodárenie.

Čárda je vyhľadávanou atrakciou Békešskej župy

Kondoroš v Békešskej oblasti bol už od začiatku široko-ďaleko známy svojím pohostinským zariadením – historickou čárdou, po našom povedané zájazdovým hostincom alebo krčmou, ktorá je opradená mnohými zaujímavosťami a povesťami. Kondorošská čárda zaujíma klasické miesto medzi dolnozemskými zájazdovými krčmami, ktoré sa stavali v tom období, ale i neskoršie. Bola vhodne postavená z hľadiska dopravy, križovatky ciest, schodnosti ciest a plnila aj významné vojenské a obchodné ciele, ale aj poľnohospodárske účely. Význam a chýr čárdy sa rozšíril po celom Uhorsku a na sklonku 18. a začiatku 19. storočia, keď bola základňou a oporným bodom zbojníkov, ktorí boli vtedy pánmi pre poľnohospodárske účely využívanej pusty. Prenajímatelia čárdy mali priateľské vzťahy k týmto beťárom, a to nielen nájomníci, ale aj zemepáni. Podľa povesti v roku 1850 bol pánom pusty vodca zbojníkov Šándor Róža. V jeho družine pôsobili údajne aj privandrovalí slovenskí pastieri. Beťári z okolitých panstiev dostávali riadnu konvenciu, za čo potom ručili aj za životy a majetok pánov a ich zamestnancov. Túto vzájomnú dohodu zbojníci rešpektovali. Za služby dostávali od panského správcu desať zlatých forintov na výdavky a na ubytovanie a stravovanie päťdesiat grajciarov. Stávalo sa aj to, že ukradnuté kone a dobytok umiestnili a zamiešali dočasne medzi panské a zdržali ich tam aj počas pátrania. Keď sa pátranie skončilo, potom ich zbojníci bezpečne odohnali na trh a tam ich predali. Popritom pozorne strážili a dbali aj na to, aby cudzí beťári nemohli páchať škodu na panstve. V súvislosti s kondorošskou čárdou sú zachované aj také povesti, že v polovici 19. storočia bola v týchto priestoroch zriadená aj pandúrska jednotka na skrotenie vyčíňania zbojníkov. Obidve strany, beťári aj pandúri, však dbali na to, aby sa ani náhodou nestretli, a tak sa vyhli vzájomným konfliktom. Kondorošská krčma však bola postavená tak, aby z nej mohli zbojníci nebadane utiecť. Mala napríklad dvojotvorový komín, jeden pre odvádzanie dymu a druhý pre útek huncútov. Koniec komína viedol do tunela, na začiatku ktorého neskoršie zriadili vináreň. Aj pri súpise poriadkových inštitúcií roku 1852 bolo potvrdené, že kondorošská čárda ostáva ako najvýznamnejším pohostinským zariadením v celej Békešskej stolici. Vtedy tu bolo zamestnaných sedem mužov a štyri ženy. V prvej štvrtine 19. storočia si panstvá zachovali systém čárd vo vlastnej réžii. Vtedy krčmári predávali víno dorábané panstvom, za čo si panstvo odoberalo podiel. Začiatkom 20. storočia sa začala konjunktúra pšenice a vlny a panstvá sa zriekli čárd a opäť ich prenajímali podnikateľom a mešťanom. Nájomné z čárdy s priľahlými pozemkami určovali podľa predpokladaného obratu. Zachované údaje prezrádzajú, že v rokoch 1826 – 1828 vyárendovalo čárdu mesto Senteš od zemepána za 479 forintov a neskôr ju dali do prenájmu krčmárovi Matejovi Voštiarovi za päťsto forintov. V tomto čase rozloha priľahlého pozemku patriaca čárde činila sto uh. jutár (43 ha) pastvín, z čoho jednu tretinu mohol prenajímateľ využívať na orbu. Prenajímateľ čárdy nemal vždy výhodné podmienky na pestovanie obilia a na chov dobytka. Práve preto panstvá prísne určili prenajímateľovi, koľko pôdy musí obrábať a koľko má ponechať na lúky a pasienky. Rozhodujúcu úlohu zohrávali lúky a pasienky patriace čárde, ktoré slúžili na oddych návštevníkov čárdy a na seno, ktorým cestovatelia kŕmili svoje zvieratá. Dnes je kondorošská čárda zmodernizovaná, opravená, so zachovaním artefaktov, zariadenia a miestností, ktoré v tomto zájazdovom hostinci slúžili nielen hosťom, ale aj huncútom. Po viacerých predchádzajúcich úpravách ju naposledy upravili tak, že jedna časť slúži ako pohostinské zariadenia a druhá historická časť je upravená a zriadená ako múzeum. Návštevník sa v jednotlivých expozíciách takto môže zoznámiť nielen s jej históriou, ale aj s dejinami obce a na dokumentoch tiež o zbojníckej tradícii na Dolnej zemi. Kondorošská čárda sa takto stala veľkou turistickou atrakciou celej Békešskej župy. Z toho dôvodu patrí medzi vyhľadávané miesto nielen domácich, ale aj zahraničných turistov a z nich najpravdepodobnejšie najviac zo Slovenska. V podaní cigánskej kapely počuť v nej aj slovenské melódie, ale zaráža skutočnosť, že v jedálnom lístku si Slovák nemôže vybrať jedlo v rodnom jazyku. A to aj napriek tomu, že v obci žije prevažná väčšina obyvateľov slovenského pôvodu.

Veľkodedina si zachovala poľnohospodársky charakter

Kondoroš je poľnohospodárskou veľkoobcou, ktorá od svojho založenia sa jej obyvatelia zaoberali roľníctvom. Po skončení druhej svetovej vojny sa v roku 1949 začali spolčovať do družstiev, keď postupne do roku vzniklo dvanásť družstiev. Roku 1960 začal ich zlučovací proces a vtedy vznikli tri zlúčené družstvá, ale už v roku 1975 sa všetky tri spojili do jedného s názvom Egyesült. Toto družstvo a obec mali partnerské styky a vzťahy s obcou a družstvom v Tekovských Lužanoch na Slovensku, kde sa presídlilo niekoľko rodín z Kondoroša. V roku 1981 som mal možnosť byť súčasťou delegácie Lužanov pri návšteve ich partnerov v Kondoroši. Predsedom kondorošského družstva bol vtedy 59-ročný Slovák Michal Ladnyik a patrilo medzi popredné v Békešskej oblasti, keď sa na ploche 8800 hektárov zaoberalo prevažne výrobou obilnín, kukurice, cukrovej repy, zeleniny a chovom hovädzieho statku. Počas návštevy som sa mal možnosť stretnúť a po slovensky komunikovať nielen s funkcionármi družstva, ale aj s obyčajnými členmi v obci a na samotách, napríklad na Dlhom šore, kde žila rodina Čičeľovcov, ktorých som odvtedy viackrát navštívil a napísal som o ich živote a práci aj články. V kondorošskom chotári, ktorý siaha až po Sarvaš, ešte po skončení II. svetovej vojny bolo v chotári 834 salašov, ktoré si stavali slovenskí prisťahovalci postupne od ich príchodu. Pavol Čičeľ, počas mojej návštevy už 63-ročný dôchodca, žil tu s manželkou Annou, rodenou Melišovou, a synom, ktorý dochádzal do práce v Békešskej Čabe. Rodina žila na salaši, ktorý postavili roku 1890 Pavlovi rodičia a Pavol býval v ňom od svojho narodenia. Do dôchodku pracoval v družstve a o sebe mi povedal: Od mladosti som gazdoval, kone som tak ľúbil, že som pre ne zanechal aj školu. Hospodáriť som neprestal ani ako penzista. Družstvo nám pridelilo 60-árový pozemok, kde si dorábame krmoviny pre ovce, ošípané a kravy. Pozrel som si salašské gazdovstvo, ktoré sa od tradičného od začiatku minulého storočia líšilo. Na salaši už mali elektrinu, vodovod, strojové dojenie dvoch kráv, v dome kúpeľňu, televízor a ich spojenie s obcou už nebolo záprahom, ale na mopede Jawa, a to denne s odvozom nadojeného mlieka. A na dvore a okolo stavby nechýbala stavaná pec a ovocné stromy a vysadená zelenina. Každú sobotu odchádzali do obce na trh, kde najnutnejšie pre hospodárstvo kupovali a niečo aj predali. Krmivá nakupovali v obchodoch, boli tam tri. Kým nebola televízia, spevácke a zábavné vystúpenia sa bez našej účasti v dedine nemohli uskutočniť – s úsmevom pripomenul môj hostiteľ, samozrejme, že vždy len slovensky. Priateľstvo a partnerské vzťahy medzi Tekovskými Lužanmi a Kondorošom pretrvávajú nepretržite od roku 1962 doteraz. V Kondoroši, šesťtisícovej obci, ktorú založili sarvašskí Slováci pred 150 rokmi, sa v roku 2011 k slovenskej národnosti prihlásilo 269 obyvateľov. V čase pred voľbami do menšinovej slovenskej samosprávy v obci sa zase zaregistrovalo 149 voličov. Vtedy za poslancov boli zvolení: M. Sebedinský, J. Juhásová, H. Kováčová, M. Číčeľová-Benčíková a J. Oryščák. Slovenské aktivity zabezpečuje miestna slovenská samospráva v spolupráci s občianskym združením – Slovenský klub. Ich úlohou je pripravovať kultúrnoosvetové podujatia s cieľom zachovávať slovenské tradície, pri ktorých dbajú aj na posilnenie slovenského jazyka. V materskej škôlke a v základnej škole prebieha výučba ako materinský jazyk. Pred takmer polstoročím založili folklórny Páví krúžok s názvom Ruža, ktorý disponuje početnou zbierkou slovenských maďarských piesní. Ich vystúpenia poznajú aj za hranicou župy, ale aj za hranicami štátu. Sú nositeľmi vyznamenania Za národnosti Békešskej župy. Treba pripomenúť, že v roku 1947 sa v rámci výmeny obyvateľstva vysťahovalo na Slovensko niekoľko stoviek Kondorošanov a najviac z nich sa usadilo v Tekovských Lužanoch v Levickom okrese.