K 290. výročiu narodenia Mateja Kamenického
Slováci a Poliaci sú dva národy, ktoré sú si blízke nielen svojím etnickým pôvodom, jazykom, kultúrou, zvykmi či tradíciami, ale naše vzájomné vzťahy výrazne ovplyvňovala aj geografická poloha a spoločná hranica. Tieto faktory mali za následok, že mnohí Slováci sa z rôznych dôvodov ocitli v Poľsku a viacerí z nich sa následne zapísali aj do dejín miestnej vedy, hospodárstva, kultúry, či umenia. Medzi nich nepochybne patril „otec poľskej opery“ a autor melódie známej piesne Hej sokoly Matej Kamenický, ktorého 290. výročie narodenia si pripomíname v októbri tohto roku.
Rodičia Mateja Kamenického, v Poľsku známeho pod menom Maciej Kamieński, pochádzali z obce Pusté Úľany, nachádzajúcej sa v Podunajskej nížine, necelých 20 kilometrov od mesta Trnava. Podobne ako ďalší obyvatelia tohto po morovej epidémii a tureckých i žoldnierskych nájazdoch spustošeného regiónu, čo sa o. i. prejavilo aj v názve obce, chodili v 18. storočí na sezónne práce do neďalekej Mošonskej župy. A práve počas takéhoto výjazdu sa im 13. októbra 1734 v Magyaróváre (dnes Mosonmagyaróvár) narodil syn Matej, ktorého priezvisko je v miestnej matrike zapísané ako Kamenský.
Už odmalička vynikal hudobným talentom, čo si všimlo knieža významnej priemyselníckej rodiny Karol Jozef Erdmann Henckel von Donnersmarck a umožnilo mu prebývať na ich panstve v Šoproni a získať hudobné vzdelanie v tomto meste i neďalekej Viedni. Po jeho smrti v roku 1760 sa spoločne s rodinou vdovy presťahoval do spomínanej Viedne, kde pôsobil ako hudobník kniežacieho rodu. V deň svojich 28. narodenín bol jedným z hostí, ktorí si v Zrkadlovej sieni zámku Schönbrunn mali možnosť vypočuť hru malého zázračného hudobného talentu – šesťročného Wolfganga Amadea Mozarta.
V šesťdesiatych rokoch 18. storočia sa Matej Kamenický z Viedne vysťahoval do Varšavy, kde čoskoro získal veľmi dobré renomé ako učiteľ hry na klavíri a sólového spevu. Hodno dodať, že bol pravdepodobne prvým pedagógom, ktorý začal vyučovať spev v poľskom jazyku. Zároveň sa venoval aj tvorbe vlastných hudobných skladieb, pričom prvé z nich mu vyšli v roku 1773 v zbierke J. Engla Mélanges de Musique pour le clavecin.
Patril medzi obľúbencov poľského kráľa Stanislava Augusta Poniatowského, ktorý bol známym podporovateľom poľskej kultúry a umenia. Práve z jeho iniciatívy bolo založené Národné divadlo vo Varšave, jeden z prvých časopisov v poľskom jazyku Monitor, vzdelávacia národná komisia, či známy palácový a záhradný komplex v Łazienkach. Po vzore parížskych salónov organizoval tzv. štvrtkové obedy, na ktorých sa stretávali poľskí intelektuáli. Medzi nimi nechýbal iste ani Matej Kamenický.
„Keď v roku 1776 zahraniční herci zabávali poľské publikum talianskymi, nemeckými a francúzskymi operami, kráľ Stanislav August vyslovil želanie, aby niečo podobné urobili aj poľskí umelci,“ spomínal hudobný skladateľ na podnet, ktorý ho viedol k zloženiu jedného z prvých operných diel, napísaných na poľský text mladého básnika Wojciecha Bogusławskiego. Ten sa pri písaní libreta nechal inšpirovať komédiou iného poľského intelektuála z okruhu spomínaného časopisu Monitor Franciszka Bohomolca.
Prvá opera Mateja Kamenického dostala názov Nędza uszczęśliwiona (Obšťastnená bieda), pričom jej premiéra mala svoje miesto 11. júla 1778 na Krakovskom predmestí v paláci Radziwilovcov (dnes Prezidentský palác) vo Varšave.
Dielo malo pomerne veľký úspech v radoch poľskej verejnosti, o čom svedčia aj zmienky o ňom vo vtedy populárnych komédiách. Nie všetci ho však prijali s nadšením a pod paľbou varšavských kritikov vraj prvú verziu Kamenický spálil. V druhom rukopise z roku 1785 sa preto okrem venovania „Pre Najjasnejšieho kráľa Jeho výsosť Stanislava Augusta“ nachádza tiež odkaz, že „Tieto módne spevy nie sú skomponované pre kritikov, ale preto, aby si aj Poliaci mohli spievať“.
V prvej Kamenického opere cítiť najmä talianske, francúzske a nemecké vplyvy, ale možno v nej začuť aj takty národného poľského tanca polonézy. V ďalších jeho operách a operetách Prostota cnotliwa (1779; libreto F. Bohomolec), Zośka czyli Wiejskie zaloty (1779; libreto S. Szymański), Balik gospodarski (1780; libreto F. Zabłocki), Żółta szlafmyca (1788; libreto F. Zabłocki), Tradycja dowcipem załatwiona (1789; libreto F. Zabłocki), Słowik (1790; libreto Witkowski), Sułtan Wampum (1794; libreto A. Kotzebue) a Anton und Antoinette (1795; nemecká opera), sa už objavujú aj prvky tradičného folklóru – krakowiaka, oberka, mazura, či dedinské spevy.
Okrem opier zložil taktiež viacero omší, oratórií, polonéz, skladieb pre klavír a piesní. Na špeciálne želanie kráľa napísal v roku 1788 ku slovám Adama Naruszewicza Kantátu pri príležitosti inaugurácie sochy Jána III. Sobieskeho v Łazienkach. Azda jeho najpopulárnejšou melódiou je však hudba k skladbe Żal, známejšej v súčasnosti pod názvom Hej sokoły. Pôvodne vznikla ako sprievod k jednému z jeho scénických diel, pričom o autorovi textu sa dodnes v Poľsku vedú diskusie.
Matej Kamenický patril počas svojho života medzi významné osobnosti novovekej Varšavy. V roku 1803 sa stal vlastníkom nehnuteľnosti na Świętojerskej ulici, kde býval a zároveň prevádzkoval hostinec. V celej Varšave boli známe jeho verejné hudobné večery, ktoré organizoval v prenajatom „dworku Dulfowskim“ na ulici Nalewki. Stal sa tiež jedným z čestných členov miestnej slobodomurárskej lóže „Svätyne Izis“ a bratom „Harmónie veľkého národného poľského východu“.
Oženil sa dvakrát, pričom s prvou manželkou splodil syna Karola, ktorý mal taktiež umelecké nadanie, avšak v oblasti výtvarného umenia. Maľoval najmä krajinky, architektúru, ľudí, ale vytvoril i výzdobu titulnej strany jednej z jeho partitúr.
Matej Kamenický sa dožil 87 rokov. Zomrel 25. januára 1821 a pochovaný bol na cintoríne na Powązkach vo Varšave. Na stene apsidy kostola na ulici Powązkowska 14 pri cintoríne sa nachádza pamätná tabuľa, ktorú dala zhotoviť jeho druhá manželka Anna Gelineková, s nápisom: „Tu spočívajú ostatky Mateja Kamienskeho, ktorý žijúc takmer 87 rokov, ukončil svoj život 25. januára 1821. Pozostalá vdova prosí o povzdych k Bohu“.
Slovenskému rodákovi následne vzdali hold aj v dvoch poľských mestách – vo Varšave a Gdaňsku – tým spôsobom, že pomenovali po ňom ulice, ktoré ho pripomínajú nielen ich obyvateľom, ale aj návštevníkom.
Jeho Obšťastnená bieda je vôbec prvou poľskou operou, ktorej hudba sa zachovala dodnes a spolu s ďalšími opernými dielami otvorila cestu rozvoju poľského operného umenia, ktoré sa do tej doby nedokázalo v krajine výraznejšie presadiť. Hudobného skladateľa slovenského pôvodu tak právom nazvali „otcom poľskej opery“ a jeho meno bolo natrvalo zapísané do dejín poľskej kultúry a umenia.
PhDr. Milica Majeriková-Molitoris, PhD.
Matej Kamenický