Argentínska rodinná kronika Kolecovcov

Andres Kolec

V roku 1925 Ondrej Kolec a jeho manželka Anna, rod. Molnárová, s deťmi Pavlom, Annou a Štefanom sa presťahovali z dedinky Boľovce v Juhoslávii do ďalekej Argentíny. Spolu s nimi cestovali aj švagrovci môjho starého otca, Pavel a Ondrej Molnárovci so svojimi rodinami. „Argentína – zem veliká, v šírom svete vychválená,“ spievali naši Slováci.

Kolecovci a Molnárovci sa v Argentíne rýchle rozrástli. Podľa cirkevného archívu v Boľovciach môj starý otec Ondrej Kolec sa narodil roku 1883 ako šieste dieťa v rodine a mal ešte starších súrodencov: Katu (1870), Pavla (1874), Máriu (1877), Jána (1878), Mateja (1881) a dvoch mladších súrodencov Annu (1886) a Jozefa (1887).

Moji starí rodičia prišli do Argentíny loďou Kaparkona, ktorou sa dostali do prístavu v Buenos Aires. Môj otec nám rozprával, že to bola veľmi stará loď a bola to vlastne jej posledná cesta. Predsa sa však doplavila 27. februára 1925 k cieľu.
Moji starí rodičia boli ubytovaní vo veľkom koncentračnom tábore pre migrantov. Tam pobudli mesiac-dva a potom im pomohli odcestovať vlakom do mesta Sáenz Peña, približne 1200 km na sever do provincie Chaco, kde už žili niektoré slovenské rodiny. Zo Sáenz Peña cestovali ešte 60 km do mestečka La Tigra. Tam zostali žiť rok-dva u jednej slovenskej rodiny a potom si kúpili 100 hektárov zeme a pestovali bavlnu, ktorú v Argentíne ešte pomenovali aj „biele zlato“. Prisťahovalci si zem kupovali zo štátnej pôžičky. Sto hektárov bolo optimum, aby sa jedna rodina mohla uživiť. Bolo tam však aj 20 – 30 ha lesa, teda mnoho dreva na pečenie chleba, mäsa a koláčov. Pôda tam nie je taká úrodná ako v Európe, ale celkom dobre sa tam darilo pestovanie zeleniny, veľkých červených a žltých melónov, dýň, zemiakov, kapusty, ale aj ovocia, najmä morúš. Zem sa obrábala volmi, neskoršie koňmi, až prišli na rad aj traktory.

Nebolo ľahko zvyknúť si na nový život v Argentíne, byť ubytovaný v poli, a nie v dedine, a znášať vysoké horúčavy, od 38 do 45 °C. Pritom tu bolo mnoho komárov, hmyzu, hadov, ale aj zvierat na poľovačku – sŕn, zajacov, svíň, tapírov, holubíc, prepelíc a kačiek. Neustále tu dul severný teplý vietor.

Dva roky po príchode do Argentíny sa narodil Kolecovcom ešte syn Ján (22. 2. 1927) a o dva roky neskôr stará mama Anna, rod. Molnárová, zomrela vo veku 39 rokov 29. 8. 1929 na srdcovú porážku.

Približne v roku 1937 či 1938 starý otec sa vrátil do Boľoviec a oženil sa s pannou Klinkovou. Rýchlo však zomrel zranený, vo veľkých bolestiach, keď ho zlodeji prepadli, presvedčení, že z Ameriky priniesol veľa peňazí.
Môj otec Štefan Kolec sa narodil 4. januára 1922 a zomrel 47-ročný 30. 9. 1969. V dedinke La Tigra chodil so sestrou a mladším bratom do španielskej základnej školy. Žiadna slovenská škola tu nebola.

Keď môj otec mal 18 rokov, zoznámil sa so Zuzanou Čjepovou zo Šándoru (v súčasnosti Jánošík v Srbsku). Chodil za ňou na bicykli 30 km a 30. marca 1940 sa sobášili. Toho istého dňa sa aj jeho sestra Anna vydala za Quika Policha.

* * *

V roku 1945 moji rodičia si kúpili 100 ha zeme vzdialenej 10 km od mestečka San Bernardo. Tam sa chodilo na nákup, do pošty a k lekárovi a tiež sa tam predávala bavlna. Ako deti sme začali chodiť do základnej školy dva kilometre pešo cez Kevickovo pole, ale po španielsky sme dobre nevedeli, tak rodičia s nami začali hovoriť čoraz viac po španielsky.

Keď sme išli domov zo školy, niekedy spolu s Evou a Máriou Vaškorovými cez ich pole (ich rodičia boli naši krstní rodičia), krstná mama odrezala kúsok domáceho chleba, namočila ho trošku vodou a potom pocukrovila. Bolo nám to sladšie ako čokoláda.
Keď som mal 10 rokov, mama ma naučila orať na koňoch, brániť… neskôr otec kúpil traktor John Deer. Keď som prišiel domov cez školské prázdniny, oral som cez deň a otec v noci, lebo nebolo tak teplo. Tiež som oborával rastúcu bavlnu. Bol som jediný syn a veľmi rád som pomáhal môjmu otcovi v poli.

Od strednej školy nikdy viac som sa nevrátil bývať domov, iba cez prázdniny.
V roku 1956 sme začali chodiť ku konfirmácii každé odpoludnie u Vaškorovcov, kde nás študent Michal Lavrovich učil počas prázdnin a cez rok nás učil Martin Vaškor, môj krstný otec.

Roku 1957 so sestrami Zuzanou a Annou sme odišli približne 500 km od domova do iného štátu, provincii Corrientes, kde sme chodili do strednej školy. Prvý raz sme odišli z domu ďaleko od rodičov. S plačom sme odchádzali. Spojenie bolo veľmi zlé. Najprv nás otec vo vlečke a na traktore odviedol k maminej sestre Márii Holúbekovej, rod. Čjepovej, približne 10 km. Tam sme spali a na druhý deň sme cestovali po bahne 30 km do mesta Villa Angela. Tam sme strávili nasledujúcu noc a potom ráno sme nasadli na vlak a cestovali 400 km do mesta Resistencia, a stadiaľ do Barranqueras, a odtiaľ sme sa plavili loďou 2-3 hodiny do Corrientes, kde sme začali navštevovať strednú školu. Bola to skutočná odysea. V júli sme prázdniny dva týždne strávili doma a potom zase rovnakou cestou do Corrientesu…
V Corrientes mi bolo veľmi smutno. Plakal som každý deň. Nejedol som dobre. Mal som svoju izbičku s posteľou, skrinkou a stolíkom a žiadneho kamaráta som nemal. Začal som čítať Bibliu. To mi bola jediná potecha. Mama a otec boli ďaleko. Po troch mesiacoch mi bolo lepšie. Ukončil som tam prvý ročník, potom aj druhý.

Veľkou výhodou bol Slovenský internát v Sanz Peña, ktorý bol vystavaný roku 1958. Tam bývalo 20 – 25 detí, ktoré navštevovali základnú alebo strednú školu. Slovenský interát bol veľkou výhodou – boli sme tam medzi svojimi, boli sme tam ako doma. Hrali sme sa, smiali sme sa a bolo nám tam dobre. Pani Mária Darvašová a jej dcéra Anka, pôvodom z Nadlaku, boli naše kuchárky, ktoré nám varievali dobré slovenské jedlá a každú sobotu odpoludnia sme jedávali rejteša, rožky, pampúchy alebo iné koláče a pili sme argentínsky čaj Mate. Argentínčania hovoria: „Toma Mate y avivate.“, čo znamená: „Pi Mate a zmúdrieš.“
Z internátu nám bolo treba prejsť autobusom 60 km do San Bernarda a potom sme vždy našli niekoho na voze, aby nás odviezol domov ešte 10 km.

Roku 1966 na podnet pána farára Jána Evina vystavali tam aj jednu veľkú sieň, kde sa hrávali komédie, divadlo a usporadúvali všetky cirkevné programy.

V Slovenskom internáte som bol dva roky a ukončil som strednú učiteľskú školu. V internáte sme hrávali divadlo a učili sme sa slovenské ľudové pesničky, ktoré nás učil Michal Klenovský, učiteľ a riaditeľ internátu. Boli to najkrajšie roky mojej mladosti a môjho života.

 

(Úryvok z Kroniky Ondreja Koleca)