Mgr. Jarmila Gerbocová
kurátorka krajanských zbierok
SNM – Historické múzeum
Bratislava
Padina so svojimi chotármi sa nachádza v oblasti južného Banátu, ktorý je súčasťou Autonómnej pokrajiny Vojvodiny Srbsko; je právom považovaná za najslovenskejšiu lokalitu nielen v samotnom Srbsku, ale i v celom slovenskom zahraničí (počtom obyvateľstva a v rámci neho percentuálnym zastúpením Slovákov).
Historici sa dodnes nevedia zhodnúť na tom, kedy presne osada vznikla. Neexistujú totiž jednotné pramenné materiály; jedni uvádzajú počiatok 19. storočia príchodom prvých slovenských „rojov“ (1806), iní sa zhodujú v tom, že už pred ich príchodom existovala na tomto území osada obývaná Rumunmi, neskôr Srbmi. Pre nevyhovujúce životné podmienky (oblasť bez vody, sucho, nepríjemný piesok, košava a vietor) sa tu ani jedni z ich natrvalo neusídlili.
Nakoniec ostalo územie pusté, neobývané, až do príchodu Slovákov.
Návštevníka hneď po príchode zaujmú svojrázne doliny – Horná a Dolná dolina, v ktorých sa ešte i dnes nachádzajú pozostatky niekdajšej flóry. Prvá z nich tvoriaca severnú časť osady a druhá, smerom na juh, vznikali postupným stekaním vodných prameňov, po ktorých časom ostávali prázdne vysušené korytá.
V snahe posilniť Vojenskú hranicu habsburskej monarchie, Dvorná rada vo Viedni povolením cisára Františka 1., vydala príkaz osídliť územie slovenským hraničiarskym obyvateľstvom. Prvých 80 slovenských poddaných (približne 400 evanjelických duší) v roku 1806 prichádza – ako uvádzajú pramene – z Novohradskej, Peštianskej, Gemerskej, Liptovskej a Nitrianskej stolice, ale je zaznamenaný aj príchod slovenských poddaných zo Slovenskej Stamory. Predtým však, aby mohli prijať na toto územie nových hraničiarov, vojenské vrchnosti prikázali vykopať pred ich príchodom prvú studňu (1806) na pustatine Alaš.
Ako postupne prichádzali ďalšie vlny Slovákov predovšetkým z Békešskej stolice a z „Horniakov“, nespokojnosť obyvateľov s nedostatkom vody narastala. Po návšteve arcivojvodu Ľudovíta (1808), správcu vojenskej hranice, vidiac neutešenú situáciu, keď obyvatelia osady hrozili hromadným odchodom, vydal nariadenie vykopať a vymurovať na útraty eráru päť studní. S ich realizáciou sa začalo v roku 1817; z rozličných príčin bola ich stavba ukončená až v roku 1820. Studne boli udržiavané do roku 1848.
Kopanie studní si vyžadovalo nielen všetkých schopných chlapov, ani majstri nemali k dispozícii náležité pracovné pomôcky; hlavným nástrojom boli rýle a pri vyťahovaní zeminy zo studne pomáhali aj kone.
Ako studní postupne pribúdalo, pribúdalo aj nových a nových osadníkov. Vody bolo v prvých rokoch naďalej málo. Jej čerpanie z hĺbky 40 až 50 metrov fungovalo na princípe zapriahnutia koňa do zariadenia umiestneného pod strechou (veľký drevený kríž), na ktorom boli zavesené dve vedrá. Otáčaním kríža konskou silou ako v suchom mlyne v gepli, sa ťahala voda vedrami do sudov vodárov a do žľabu, „válova“ pre napájanie dobytka. Padina odvtedy dostala prívlastok „dedina hlbokých studní a mletej vody“.
Kým neboli vykopané prvé dve studne v doline, osadníci si ju do svojich domácností vozili z neďalekej Kovačice vo veľkých sudoch vodároch, kde tamojšie studne mali životodarnú tekutinu najviac v desaťmetrovej hĺbke. Majetnejší si vozili vodu do svojich domácností na vozoch, chudobnejší chodievali po vodu takmer denne.
Neskôr dovezenú vodu zo sudov vodárov Padinčania vypúšťali do obmurovaných studní čisterní, hlbokých 3 – 5 metrov na svojich dvoroch. Aby sa ňou šetrilo, zásobárne existovali súčasne aj na dažďovú vodu, stekajúcu zo striech domov, na tzv. daždovku.
Studne, ktoré si vybudovali majetnejší osadníci, boli na princípe pumpy s dvoma kolesami; vodu čerpali ručne jedna alebo dve osoby obkrúcaním reťazí na váľok.
Studňa v centre dediny z roku 1910, pomenovaná podľa vtedajšieho majiteľa pozemku Šajbena, je stavaná do hĺbky 36 metrov. Hoci na jej dno majstri položili veľkú dubovú skruž, pokračovali obmurovávaním. Aj táto pracovala na princípe pohonu konskou silou. Robota trvala pol roka, práce financovala obec. V súčasnosti je studňa národnou kultúrnou pamiatkou s množstvom vysvetľujúcich informačných panelov.
Okrem kopaných a murovaných studní sa v roku 1938 sprístupnila v parku v strede osady (pred dnešnou Základnou školou maršala Tita) prvá vŕtaná studňa erteľka. Po menších úpravách je studňa funkčná dodnes.
V nasledujúcich rokoch k nej postupne pribudli ešte tri – v lokalite zvanej Čaba, na seleši (na dnešnom trhu, pľaci, zakrytá betónovou platňou), a štvrtá pri dnešnom Obecnom dome, kde sa kedysi napájal statok (taktiež chránená betónom).
Studňa na Čabe
Keď bol do Padiny v roku 1952 zavedený elektrický prúd, o osem rokov neskôr (1960) sa začali prípravné práce na výstavbe obecného vodovodu elektrifikovaním existujúcich kopaných studní pomocou elektromotorov a čerpadiel. Získavanie vody sa postupne stávalo dostupnejším a ľahším.
Nekonečný sen o kvapke životodarnej tekutiny v najslovenskejšej lokalite v celom slovenskom zahraničí sa po 166 rokoch skončil víťazstvom dobra nad zlom, víťazstvom nad smädom. Padinčania od roku 1972 majú sprevádzkované všetky vodovodné siete.