Koncom novembra minulého roku bolo v hale Kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri spoločenské posedenie Pod Oravským zámkom. Píšeme o tom tiež na inom mieste tohto vydania časopisu Slovo z Britskej Kolumbie. Počas spoločenského posedenia pán Jozef Starosta „spovedal” jedného zo starších žijúcich farníkov, ktorí boli pri založení farnosti pred 57 rokmi. Bol to pán Eddie Starick.
Farská hala Kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri pri spoločenskom posedení Pod Oravským zámkom 26. novembra 2016
Eddie, ako dlho si v Kanade? Ako si prišiel do Kanady?
Do Kanady som prišiel 6. augusta 1941, teda som tu trochu viac ako 75 rokov. Ale neprišiel som zo Slovenska, ja som sa tu narodil, v mestečku Nelson, v Britskej Kolumbii. Moji rodičia prišli zo Slovenska.
Pani Mary Kikta (v strede), najstaršia žijúca farníčka, prišla do Kanady v r. 1948. Sedí pri stole s niektorými členmi jej rozvetvenej rodiny.
Ako dieťa mal si slovenských kamarátov?
Musím povedať, že som nemal žiadnych slovenských kamarátov. Dokonca počas môjho raného detstva som nemal ani anglických priateľov. Môj otec bol baník, bývali sme na takej malej farme v horách. Otec odišiel pracovať do bane a ja som zostal s mamou sám. Mali sme psa, nemeckého vlčiaka, volal sa Jackie. To bol môj priateľ. S ním som vyrastal.
Keď som mal 3 roky, môj otec ochorel. Dostal banícku chorobu. Presťahovali sme sa do mestečka Nelson. To bolo prvé miesto, kde som sa stretol s inými deťmi. Moja mama mi vravela, že spočiatku, keď som ešte nevedel po anglicky a prichádzali k nám deti hrať sa so mnou, že som na nich štekal, ako som sa naučil od môjho priateľa vlčiaka.
Žili Slováci spoločenským životom aj pred založením slovenskej farnosti v New Westminsteri?
Áno, bol tu spoločenský slovenský život. Prosperoval, a po spoločenskej stránke možno oveľa lepšie ako teraz. Na Quensborough (časť New Westminster) bol Slovenský dom, centrum vtedajšieho slovenského života. V Slovenskom Dome sa konali svadby, svadobné výročia, hudba, tanec, spev, divadlá, oslavy, recitovali sa básne.
Keď bolo napríklad 25. výročie svadby, nezišla sa iba rodina. Hala Slovenského domu bola plná krajanov. Ako aj iné deti, tak aj ja som bol „nútený“ naučiť sa naspamäť básničku a zarecitovať ju pri rôznych slovenských oslavách.
Hranie divadla bolo ďalšou významnou časťou spoločenského života. Môj otec bol „veľkým“ hercom. Ale veľkou herečkou v tom čase bola aj iná farníčka a dnes máme veľkú česť privítať ju medzi sebou. Je to pani Mary Kikta-Beneš (dlhotrvajúci potlesk).
Mali sme časté pikniky na farmách našich slovenských starousadlíkov u Segečovcov, Ondzikovcov, Vojtovcov… Asi si ani neviete predstaviť, čo to boli za pikniky. Napríklad u Segečov mali veľkú záhradu a v nej hromadu stromov a krovia. Medzi nimi domáci postavili zvýšené pódium, platformu, ktorú sme žartovne volali „flatform“, na ktorej ľudia tancovali pri zvukoch harmoniky alebo aj iných nástrojov.
Činné boli slovenské spolky, Slovenská Jednota chlapská i ženská (1. Slovenská katolícka Jednota v USA a v Kanade), Kanadská slovenská liga, Slovenský podporný spolok. Každá z týchto organizácií usporadúvala počas roka viaceré spoločenské podujatia.
V tom čase nebol ani hokej, ani televízia. Chlapi nemali čo robiť … Možno aj preto bol spoločenský život taký fantastický.
Môj nový otec Peter Shelling a moja mama v roku 1950. Mal som vtedy 9 rokov.
Chodili k tunajším Slovákom nejakí slovenskí kňazi-misionári?
Veľmi známym v tom období bol slovenský misionár „fader“ Florián. Čierny oblek, čierny klobúk, biela brada (na fotografii druhý zľava). My deti sme ho volali Santa Claus. Chodil po Britskej Kolumbii, po Alberte, a všade tam, kde žili Slováci. Poviem vám o ňom jeden príbeh.
V Surrey (časť Veľkého Vancouveru) žil slovenský chlap. Mohol mať 30 – 40 rokov. Slováci mu hovorili „starý mládenec“. Mal auto. Nie síce nové, ale dalo sa na ňom jazdiť. Mal robotu, staval dom, iba nemal partnerku, ženu. Fáder Florián mu hovorí: „V Nelsone žije mladá vdova s malým chlapcom. Pober sa tam, navštív ju, možno sa niečo stane.“ I on sa tam pobral a o niekoľko týždňov bola svadba. Tým malým chlapcom som bol ja a mladá vdova bola moja mama, lebo môj otec po ťažkej baníckej chorobe zomrel. Ten „starý mládenec“ bol Peter Shelling, môj nový otec. Peter Shelling bol brat blahoslavenej sestry Schellingovej, ktorej fotografia visí aj v našom kostolíku.
Takto sa „fader“ Florián staral nielen o duchovné potreby slovenských starousadlíkov … Dúfal som, že aj náš terajší kňaz, otec Juraj, bude pokračovať v šľapajach fadera Floriána. Veď aj ja som „starý mládenec“… Doposiaľ sa však nič podobného neudialo… (smiech a potlesk).
Aké boli začiatky slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri? (1959 – 1963)
V prvej polovici 50-tych rokov sa tu začali zjavovať slovenskí jezuiti. Boli to všetko mladí kňazi, horliví, pracovití. Každý z nich mal vidinu budúcnosti. Naši ľudia tu boli hotoví, pripravení prijať nábožnejší slovenský život. Tak vznikla Slovenská misia na Queensborough.
Eddie Starick, jeden z „pamätníkov“ farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri
Mohol by si jednou-dvoma vetami charakterizovať každého kňaza, ktorý pôsobil vo farnosti? Fr. Lacko SJ, Fr. Žabka SJ, Fr. Švec SJ, Fr. Kadlec SJ, Rev. Menuš, Rev. Kopanický
Fr. Viliam Lacko SJ to tu všetko založil. Bol zakladateľ, usporiadateľ, misionár, dokonca hral aj bubny. Urobil farnosť „z ničoho“. Spojil ľudí, aby pracovali spolu, a organizoval to tak pekne, nenútene, že si ani nevedel, ako sa to všetko uskutočnilo.
Jeden príklad. Pre chlapov zorganizoval Spoločnosť Sv. Mena (Holy Name Society). Pritiahol do toho mladých aj starých. Aj ja som bol členom ako 22-ročný. Každú prvú nedeľu v mesiaci spoveď, sv. prijímanie, sedieť v kostole v prvej lavici, po sv. prijímaní spolu prisahať vernosť, čistotu… viete si to predstaviť…
Fr. Ján Žabka SJ bol najlepším a najhlasnejším kazateľom. On veru mikrofón nepotreboval. Bol ako umelec, hoci mal malú postavu. Vedel to s chlapmi, a tí ho mali radi.
Fr. Jozef Švec SJ bol dlhé roky misionárom v Afrike. Miloval Afriku a jej ľudí. O svojom pobyte v Afrike napísal viaceré knihy, medzi inými aj anglickú knihu Afrika my love. Počas účinkovania v New Westminsteri bol aj školským inšpektorom.
Fr. Ján Kadlec SJ bol milý, tichý človek. Často si obliekol pracovný oblek, montérky, a spolu s Johnom Moserom (nebohý farník – „Anglík“) naprávali veci okolo kostola, fary a haly.
Rozprávanie Eddieho Staricka zaujalo aj mladšiu, aj staršiu generáciu
Rev. Jozef Menuš bol mladý kňaz, ktorý k nám priniesol zmenu. Bol prvým „svetským“ kňazom po slovenských jezuitoch, ktorých misia v Kanade skončila koncom 90-tych rokov.
Rev. Juraj Kopanický je môj najbližší, najdôvernejší priateľ. Pomáhal som mu s angličtinou a on mne zase so slovenčinou. Jeho odvaha bola príkladná. Keď k nám prišiel, nevedel angličtinu, ale zaraz sa pokúsil slúžiť anglickú omšu, aj v iných kostoloch… a vždy s priateľským úsmevom, ku každému.
Sám som to videl veľa ráz na vlastné oči, aký obdivuhodný účinok mal jeho úsmev na ľudí v starobinci a v nemocnici.
Jedna životná múdrosť hovorí, že „lepšie zažať jednu sviečku ako preklínať temnotu“. Spomínaš si na 3 členov farskej komunity (okrem kňazov), ktorí sa v živote komunity riadili touto múdrosťou? Ktorí aktívne pomáhali farskému spoločenstvu, aby rástlo? Na slovenské rodiny, ktoré boli pilierom farnosti?
Toto je veľmi ťažká otázka, lebo skoro každá rodina, ktorá patrila do farnosti, bola veľmi nápomocná. Spomeniem aspoň niektoré.
Rodina Michalcová stála pri zakladaní 1. slovenskej katolíckej Jednoty, chlapskej i ženskej. Boli to veľmi nábožní ľudia. Ich dcéra bola kostolnou organistkou. Teraz je misionárkou v Japonsku.
Pani Kolárčíková, tiež veľmi nábožná osoba. Spievala na chóre, bola členkou zboru pri spievaní pašií. Jej syn Michal sa stal jezuitským kňazom a teraz je v Ríme. Je riaditeľom Inštitútu biblických histórií. Učil aj na Slovensku.
Mr. Šurinák, hoci chlap, každú nedeľu viedol pred sv. omšou modlitbu ruženca. Celá jeho rodina bola veľmi aktívna v prácach okolo farnosti. Maželka Margita piekla morku na farské bazáre, predávala lístky na farské zábavy, bola členkou CWL (Catholic Women League). Syn Janko maľoval kostol. V súčasnosti je aktívnym členom organizácie „Knights of Kolumbus“.
Regina Tobiášová bola veľmi aktívna hlavne medzi emigrantmi, ktorí prišli po r. 1968. Bola učiteľkou v slovenskej škole pri farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri, bola hlavnou organizátorkou piknikov, obedov v hale, členkou divadla, speváckeho zboru.
Aký je tvoj odkaz pre mladých farníkov a pre tých, ktorí prišli do farnosti iba nedávno?
Tento kostol bol mojím druhým domovom počas 56 rokov a je ním doteraz. Ak som počas tohto obdobia vynechal nejakú nedeľnú sv. omšu, tak ich bolo naozaj iba zopár. Odišiel som do dôchodku pred 19 a pol rokmi. Od toho času som tu skoro každý deň v týždni.
Keď som bol malý, učili ma, že kostol je Boží dom. Tento náš kostolík je však špeciálny Boží dom. Ďaleko od Slovenska je možné v ňom počuť slovenčinu. Ďaleko od Slovenska v ňom môžete vidieť slovenskú kultúru. Často nad tým rozmýšľam, koľko ľudí-Slovákov sa tu za tie roky modlilo? Koľko modlitieb, koľko sv. prijímaní, koľko osobných spovedí…
Chcel by si na záver tohto rozhovoru povedať niečo, čo cítiš, že je dôležité pre budúci život farského spoločenstva?
Keď máte doma trošku času, keď sedíte osamote, porozmýšľajte, čo dobrého môžete spraviť pre tento slovenský kostolík, pre naše farské spoločenstvo. Dajte hlavy dohromady, ako rodina, a porozprávajte sa, čo spraviť, aby náš farský život bol ešte lepší, než bol v minulosti.
S dlhoročným členom farského spoločenstva
pri slovenskom kostole sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri,
s pánom Edom Starickom
sa zhováral Jožo Starosta
Článok prevzatý z časopisu Slovo z Britskej Kolumbie, jar 2017