Na konci 19. a začiatku 20. storočia sa Slováci v Spojených štátoch amerických združovali vo viacerých spolkoch a organizáciách. V podmienkach vyspelejšieho spoločenského systému a demokratických slobôd sa rýchle dostávali na pozície vysokého uvedomenia národnej svojbytnosti. Zásluhou ich aktivít navodili z vlastných duchovných a hmotných zdrojov atmosféru, ktorá presviedčala Slovákov v starej vlasti o nemožnosti zániku národa, aj keď sa maďarské vládnuce kruhy snažili o opak.[1] Hlavní politickí reprezentanti v starej vlasti sa skôr utiekali k politickej pasivite ako k boju za samostatnosť národa. Z tohto dôvodu lepšie organizovaní Slováci v Amerike čoraz častejšie zasahovali, i keď väčšinou nepriamo, do politického, hospodárskeho a kultúrneho života na Slovensku.
Spolky Slovákov v Spojených štátoch amerických, ktoré utvárali, sa spočiatku sústredili na sociálne výhody spoločenstiev, ale medzi ďalšie vytýčené ciele patrili aj snahy o povznesenie národa a materinského jazyka nielen v USA, ale aj v starej vlasti.
Aktivity Slovákov v Spojených štátoch amerických sa začali intenzívnejšie vzmáhať najmä po príchode dvoch výrazných osobností, ktorými boli Štefan Furdek a Peter Víťazoslav Rovnianek. Obaja sa stali osnovateľmi národného a duchovného jestvovania slovenskej pospolitosti žijúcej v Spojených štátoch amerických. Vybudovali pevnú organizačnú bázu slovenského bytia v Amerike. Rovnianek založil organizáciu Národný slovenský spolok v Pittsburghu, v štáte Pensylvánia, a Furdek Prvú katolícku slovenskú jednotu v Clevelande, v štáte Ohio.
- V. Rovnianek vo viacerých novinových príspevkoch predostrel ideu vytvorenia organizácie, ktorá by predstavovala vyššiu úroveň vo všetkých smeroch, než boli dovtedy kreované spolky. V podstate mienil založiť kultúrnu organizáciu v rovnakom duchu, akou bola v starej vlasti zatvorená Matica slovenská. Uvedomoval si však, že Slováci v Amerike pochádzajú zo sociálne jednoduchších zoskupení, príslušníkov ktorých mohli osloviť najmä sociálne otázky, tzv. otázky sociálnych podpôr. Už v roku 1888 predostrel návrh na založenie Matice slovenskej v Amerike. Rovnianek sa usiloval zjednotiť slovenských vysťahovalcov bez rozdielu náboženstva, postavenia a regionálneho pôvodu. Pokus o spojenie všetkých prisťahovalcov na národnej báze, bez rozdielu vierovyznania, politickej, či sociálnej príslušnosti a zároveň v duchu amerických demokratických zásad ovplyvňovať slovenský národný život v Amerike, ale aj na Slovensku, uskutočnil P. V. Rovnianek 15. februára 1890, založením Národného slovenského spolku v Pittsburghu, PA. Spolok bol výrazne nekonfesionálny, čo vyvolávalo nesúhlasné reakcie v časti krajanskej spoločnosti. Okrem podpornej funkcie bolo poslaním spolku šírenie vzdelanosti a pestovanie národného povedomia. Už na prvej konvencii, konanej následne v dňoch 16 – 18. februára 1890 boli prijaté stanovy, ktoré vypracoval P. V. Rovnianek, J. Wolf, J. A. Francisci a F. Pucher. Spolok zohral významnú úlohu pri organizovaní kultúrneho a spoločenského života krajanov,[2] nesplnil však všetky očakávania.
Štefan Furdek sa domnieval, že slovenskí katolíci v Amerike potrebujú vlastný zjednocujúci spolok, a preto inicioval založenie Prvej slovenskej katolíckej jednoty. V dňoch 4. – 6. septembra 1890 sa uskutočnila prvá ustanovujúca schôdza organizácie, na ktorej sa prijali stanovy,[3] ktoré určovali, že úlohou spolku okrem sociálnej podpory a upevňovania viery je pestovať slovenskú reč a národnosť, zachovávať ju pre ďalšie pokolenia. Furdek mal veľmi zložitú úlohu, keďže sa nepridal na stranu P. V. Rovnianka a nepodporil rozkvet Národného slovenského spolku. Vyčítal mu to predovšetkým P. V. Rovnianek obvinením, že je skôr katolíkom a až potom Slovákom.[4] Furdek obhajoval svoj postoj tým, že nemal inej voľby, pretože inak by rovnakú celoplošnú organizáciu pre všetkých katolíkov Slovákov v USA založil maďarsky orientovaný kňaz Jozef Kossalko,[5] čím hrozilo pomaďarčenie veľkej časti Slovákov v Amerike.[6] Prvá slovenská katolícka jednota sa zaradila medzi najvplyvnejšie spolky. V máji 1891 začal vychádzať jej tlačový orgán týždenník Jednota. V priebehu dvoch rokov počet členov Jednoty dosiahol neuveriteľných štrnásťtisíc.
Štefan Furdek však videl, že medzi oboma organizáciami – Národným slovenským spolkom a katolíckou Jednotou – začali prestížne konkurenčné spory, ktoré sa preniesli na stránky ich tlačových orgánov Amerikánsko-slovenských novín a Jednoty. Uvedomil si, že poslanie národného prebúdzania sa zbytočne vyčerpáva. Bol si vedomý skutočnosti, že slovenský národ doma pod Tatrami je oslabený tak silnou maďarizáciou, ako aj mohutnou vysťahovaleckou vlnou, a že potrebuje nielen podporu, ale aj vieru vo svoje oslobodenie a nádej na lepšie časy. Furdek poznal situáciu na Slovensku, vedel o nedostatku slovenskej inteligencie, vedel o nedostatku slovenských škôl. Skľučovala ho nevraživosť medzi slovenskými spolkami v Spojených štátoch amerických, a preto vyzýval na záchranu Slovenska všetky slovenské skupiny v USA.[7] Výzvy na spojenie Slovákov na kultúrnom poli mali priaznivý ohlas. Začalo sa hľadať fórum, na ktorom by sa všetci americkí Slováci zjednotili.[8] Nová organizácia mala združiť všetkých Slovákov bez rozdielu politického a náboženského zmýšľania. Furdekov návrh privítal s nadšením aj P. V. Rovnianek, ktorému tiež záležalo na slovenskom národe v starej vlasti. Porada ku vzniku novej organizácie sa uskutočnila 26. septembra 1893 v Chicagu, v štáte Illinois. Na schôdzku prišlo približne sto slovenských osobností, kňazov a laikov, zástupcovia slovenských spolkov a oboch hlavných vierovyznaní: katolíci i evanjelici. Rokovanie otvoril a viedol Štefan Furdek. Peter V. Rovnianek už vtedy navrhoval utvoriť Slovenskú ligu v Amerike. Ervin Gellhof predniesol návrh, podľa ktorého bolo potrebné pokračovať v práci začatej Štefanom Moyzesom a Karolom Kuzmánym a treba oživiť duch zatvorenej Matice slovenskej. Tento návrh prítomní prijali. Výsledkom bol vznik Matice slovenskej v Amerike. [9]
Hlavným cieľom Matice slovenskej v Amerike bolo podporovať záujmy rodákov v starej domovine i v Amerike.[10] Do vlasti na adresu Národných novín zaslali telegram o vzkriesení Matice.[11] Matica slovenská v Amerike sa ešte v Chicagu rozhodla vydať dokument v anglickom, nemeckom, francúzskom, ruskom a slovenskom jazyku, v ktorom sa poukázalo na krivdy páchané zo strany Maďarov na slovenskom národe. Vláde Spojených štátov amerických mienila Matica poslať prípis, v ktorom by obžalovala maďarskú vládu z nedodržania medzinárodného poštového práva, pretože poštové zásielky z USA na Slovensko boli cenzurované alebo zhabané.[12]
Slovenská tlač prijala Maticu s veľkým nadšením a dúfala, že Matica slovenská v Amerike sa stane tým, čím bola Matica na Slovensku, tzv. centrom všetkých slovenských snažení a činov.[13]
Matica slovenská v Amerike začala svoju činnosť organizovaním členstva a realizáciou kultúrneho programu. Po prvom valnom zhromaždení v roku 1894 mala Matica 1 200 členov. Organizovali sa jednotlivé zbory Matice slovenskej v Amerike, ktoré hrali slovenské divadlá a podporovali kvalitnú slovenskú tlač.[14] Ani Furdekove snahy o získavanie nových členov z radov Jednoty však nezachránili Maticu. Posledné správy o jej účinkovaní vyšli v Jednote po 16. auguste 1899, keď sa uskutočnila schôdza matičných pracovníkov v Pittsburghu, Pa. Matica slovenská v Amerike zanikla pre nejednotnosť r. 1904 a zostala po nej kniha Gustáva Maršalla-Petrovského Radca slovenských prisťahovalcov v Spojených štátoch amerických a Zborník Matice slovenskej.[15]
Po zlyhaní Matice, ktorá sa na americkej pôde „neujala“, zrealizoval sa pokus o vytvorenie inej nadnárodnej a nadkonfesionálnej organizácie. Pokúšali sa nimi byť Slovenský národný výbor a Národné združenie, ktorého väčšinu tvorili Slováci v Clevelande.
Napriek rozpadu Matice slovenskej v Amerike činnosť amerických Slovákov v prospech svojho národa v materskej krajine sa nezastavila. Vhodná príležitosť, aby informovali nielen Spojené štáty americké, ale celú svetovú verejnosť o postavení Slovákov v Uhorsku, sa naskytla pri príležitosti návštevy grófa Alberta Apponyiho v Spojených štátoch amrických v septembri 1904. Americkí Slováci vydali v niekoľkých svetových jazykoch Memorandum, ktoré adresovali grófovi Apponyimu a uhorským členom interparlamentárneho kongresu[16] konanému v St. Louis. Memorandum sa dostalo do rúk mnohých vplyvných amerických novinárov a každého člena interparlamentárnej únie. Na tridsiatich štyroch stranách americkí Slováci stručne opísali stav života Slovákov v Uhorsku vrátane informácií o zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií, zatváraní slovenských vlastencov pre nevinné prejavy slovenského národného života, prenasledovaní slovenských študentov a o rôznych volebných prechmatoch. Pamätný spis podpísali predstavitelia slovenských spolkov a hlavní redaktori slovenských novín Peter Rovnianek, Štefan Furdek, Juraj Onda, Ján Pankuch, Anton Š. Ambrose, Karol Rehák, Pavel Harbula, Andrej Lupčo, Pavel J. Žatkovič, Michal Juhás a Edmund Ujfalussy.[17] Pamätný spis mal veľký ohlas v americkej tlači, ale oveľa väčší v slovenskom živote. Čím viac boli Slováci vo svojej vlasti utláčaní, tým intenzívnejšie protesty sa ozývali zo Spojených štátov.[18]
Na pozvanie Štefana Furdeka sa 4. apríla 1907 v Pittsburghu stretli predstavitelia slovenskej tlače a dohodli sa, že zúfalá situácia slovenského národa doma si vyžaduje, aby sa odložili osobné a spolkové spory a aby všetci jednotne pomáhali „svojim doma“. Schôdza novinárov sa uskutočnila v Českej národnej sieni. Prvú katolícku jednotu, Národný slovenský spolok a Evanjelickú slovenskú jednotu na nej zastupovali: Anton S. Ambrose, Albert Mamatey, Ján A. Ferienčík, Štefan Straka, Viliam Vokolek, Anton Polák, Jozef Joščák, A. J. Katchmar, Jozef Gimeský, Ján Pirhalla, Pavel Harbuľa, Dr. A. J. Korchňák.[19] Novinárov na schôdzi zastupovali: Štefan Furdek, Jozef Hušek, Anton Bielek, rev. C. L. Orbach, J. E. Chudatšik, Gustáv Maršall-Petrovský, Karol Štiasny, Milan Getting, Ján Pankuch, rev. Teodor Bálent, Peter V. Rovnianek, Ján Kadlečík, Ľudovít Tomka, G. A. Tvrdý a Ignác Gessay.[20] Na schôdzke zvolili päťčlenný výbor,[21] ktorý sa potom doplnil zástupcami organizácií. Tento výbor vypracoval stanovy budúcej organizácie, ktorá mala nahradiť Maticu slovenskú v Amerike a všetky iné pokusy. Rozhodlo sa, že nová organizácia nebude podpornou organizáciou, ale jej hlavnou náplňou bude starostlivosť a podpora slovenského politického a kultúrneho života v starom kraji a na druhom mieste starostlivosť o slovenský kultúrny a politický život Slovákov v Amerike.[22] Ustanovujúca schôdza novej organizácie, ktorú pomenovali Národným kongresom, bola určená na 26. mája 1907 v Clevelande, Ohio. Približne
10 000 Slovákov – zástupcov organizácií, spolkov, novín, časopisov, miest a mestečiek prišlo na kongres organizácie, ktorú po prečítaní a schválení stanov nazvali Slovenská liga v Amerike. Prostriedky pre Slovenskú ligu sa získavali len z dobrovoľných darov od spolkov a jednotlivcov, zo zbierok a z výťažkov za národné medaily a kolky. Za predsedu Slovenskej ligy v Amerike bol zvolený Štefan Furdek, podpredsedami sa stali predsedovia slovenských organizácií. Do prvého výboru zvolili osobnosti, akými boli Albert Mamatey, katolícky kňaz Ján Porubský, hudobný skladateľ Dr. Miloslav Francisci a novinár Anton Bielek.[23] Po Furdekovi prevzal predsedníctvo Peter V. Rovnianek, ktorý po skrachovaní svojich podnikov prenechal predsednícku stoličku Albertovi Mamateyovi.[24]
Významný publicista a znalec dejín Slovákov v Amerike Konštantín Čulen o Slovenskej lige napísal: „Slovenská liga nebola dielom náhody, ani dielom chvíľkového zbĺknutia. Vyrástla, ako vyrastá nový strom z koreňov zlomeného stromu. Koreňom, z ktorého ona vyrástla bola Matica slovenská. Doma strom zlomili, ale zdravé korene, kropené slzami porobeného národa, ožarované svetlom slovenskej viery, národovectva a rodolásky vyhnali novú ratolesť, ktorú bolo treba pestovať, ohýbať, štepiť, aby napokon priniesla ovocie slovenskej slobody.“[25]
Činnosť Slovenskej ligy v Amerike sa začala s veľkým elánom. Organizovali sa prednášky pre ľud, ktoré sa stretali s veľkou pozornosťou. Slovenská liga vydala milión národných kolkov a 50 000 národných mincí. Rozbehla sa Zbierka Slovenskej ligy zahrňujúca všetky predchádzajúce.[26] Furdek sa obracal so svojimi spolupracovníkmi na vzdelaný svet a snažil sa upozorniť na postavenie Slovákov. Príležitosť sa naskytla, keď nórsky spisovateľ B. Björnson odsúdil r. 1907 maďarskú politiku[27] a keď vyšlo dielo anglického spisovateľa W. R. Seton Watsona „Národnostná otázka v Uhorsku“[28] o postavení národností v Uhorsku i práca americkej profesorky Emily Green Balchovej.[29] Naďalej sa preto organizovali protestné zhromaždenia, ktoré zohrali svoju rolu najmä pri druhej návšteve grófa Apponyiho r. 1911 a liberála Michala Károlyiho roku 1914.[30]
Roku 1910 sa v Spojených štátoch amerických realizovalo sčítanie ľudu. Pri vyplňovaní sčítacích formulárov sa zapisovala politická národnosť, čo znamenalo, kto bol z Uhorska, bol Hungarian, z čoho rezultovalo, že Maďari vyhotovili z každého obyvateľa krajiny Maďara. S takouto logikou nesúhlasilo slovanské obyvateľstvo Uhorska[31] žijúce v USA, preto sa ich predstavitelia zišli začiatkom februára roku 1910 na porade v Pittsburghu. Z poverenia tejto schôdze navštívil 23. februára 1910 Peter V. Rovnianek amerických senátorov Gerwiga a Olivera a žiadal ich o pomoc. Obaja tlmočili, že sa už nedá nič vykonať, že sčítacie hárky sú už vytlačené. Slovenská liga v Amerike preto zvolala na 7. marca 1910 schôdzu, z ktorej vzišla rezolúcia. Päťčlenný výbor bol poverený predložiť ju úradníkom vlády USA. Delegácia Slovákov v sprievode kongresmana Sabatha a Olivera navštívila riaditeľa Duranda vo Washingtone.[32] Po zložitých vysvetľovaniach dosiahli stiahnutie a opravu sčítacích hárkov. Senát odhlasoval návrh, aby sčítacie hárky zahŕňali otázku: „Aký je váš materinský jazyk?“ Slováci i ostatné národy mohli tak priznať svoju národnosť. To bolo veľké víťazstvo Slovenskej ligy v Amerike v prospech slovenského národa.[33]
Na jar roku 1914 hľadal v Amerike hmotnú i morálnu pomoc na osamostatnenie Uhorska mladý liberálny politik Michal Károlyi. Slováci žijúci vo väčších mestách zorganizovali protestné zhromaždenia nielen proti Károlyimu, ale proti všetkému, čo reprezentoval. Najväčšie sa uskutočnilo v New Yorku a v Pittsburghu. Zhromaždenie v Pittsburghu 26. apríla 1914 vyznelo ako mohutný protest proti maďarskej vláde, proti maďarizácii a uhorskému područiu. Protest tlmočili nielen v rozsiahlej rezolúcii, ale na schôdzi vyzvali Slovenskú ligu v Amerike, aby dala slovenskému národnému a politickému úsiliu širší a podrobnejší rámcový koncept, aby pre všetky kultúrne národy zostavila Memorandum o slovenských krivdách a požiadavkách. Slovenská liga poverenie prijala. Z popudu protestného zhromaždenia vzniklo pamätné Memorandum.[34] Americkí Slováci cítili, že slovenské požiadavky treba voči maďarskej vláde opäť jasne formulovať: podobne, ako ich roku 1861 vyjadrilo a prijalo Martinské národné zhromaždenie.
Slovenská liga v Amerike prijala poverenie a vymenovala memorandový výbor. V dňoch 26. a 27. mája 1914 sa uskutočnila schôdzka memorandového výboru, v ktorom zasadali Albert Mamatey, Ivan Daxner, Karol Belohlávek, Pavel Jamárik, Ján Kulamer, Albert Tholt- Veľkoštiavnický, Ján Kadlečík a Ivan Bielek. Námet Memoranda skoncipoval Ivan Daxner, vtedajší tajomník Slovenskej ligy v Amerike. Pôvodný návrh obsahoval dvanásť požiadaviek. Americké Memorandum prijalo skoro všetky významné postuláty martinského memoranda, ale bolo rozšírené o niekoľko požiadaviek, ktoré sa zrodili na americkej demokratickej pôde.
Pri koncipovaní Memoranda sa nerátalo s nejakými neočakávanými a revolučnými zmenami v Uhorsku. Slovenské požiadavky boli štylizované tak, aby sa dali realizovať v rámci Uhorska.[35] O tomto návrhu Memoranda, ktorý Slovenská liga v Amerike zaslala na posúdenie funkcionárom americko – slovenských spolkov a všetkým redakciám slovenských časopisov v Amerike, sa rozvinula intenzívna diskusia medzi zoskupeniami, ktoré reprezentovali predovšetkým mestá New York a Pittsburgh. 16. júla 1914 bolo v New Yorku zasadnutie predstaviteľov oboch hlavných slovenských skupín v USA. Porada neprijala spoločné závery. Onedlho na to vypukla vojna, ktorá popchla osnovateľov Memoranda pôvodný koncept zmeniť. Definitívna úprava memorandového textu sa dokončila až 10. septembra 1914. Požadovala pre slovenský národ úplnú samosprávu a slobodu sebaurčenia tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli.[36] Fundamentálna zmena v znení Memoranda už rátala s možnosťou úpravy rakúsko-uhorských hraníc, a preto sa objavila požiadavka národného samourčovacieho práva.[37] V krajanskej tlači bolo Memorandum uvedené príspevkom, ktorý oznámil, že americkí Slováci preberajú údel slovenského národa do svojich rúk prostredníctvom organizácie Slovenskej ligy v Amerike.[38] Memorandum vyšlo v slovenčine, angličtine,[39] nemčine, francúzštine, maďarčine a v ruštine. Memorandum za Slovenskú ligu v Amerike podpísali predseda ligy rev. Anton Filkorn, podpredseda Albert Mamatey, zapisovateľ Arnošt Križan, účtovník rev. Pavel Šiška, pokladník Dušan Augustíny a z výboru Memoranda a radových členov ligy Ivan Daxner, Pavel Jamárik, Peter Kompiš, Ivan Bielek, Ján Kadlečík, Dr. Augustín Korchnak, Dr. Michal Gajdosh, Dr. A. G. Opinský, Ján A. Ferienčík a Jozef Pleteník. Memorandum predpokladalo vznik nových politických útvarov, ale nehovorilo konkrétne, aké riešenie by bolo pre Slovákov najlepšie. Do úvahy prichádzalo niekoľko alternatív, ktoré sa stali predmetom neutíchajúcich diskusií, napríklad federalizácia Rakúsko-Uhorska, či spojenie s Rusmi, Poliakmi a podobne.
Menšia skupina Slovákov v New Yorku na čele s Milanom Gettingom nebola so znením Memoranda Slovenskej ligy zmierená, preto v spolupráci s Čechom Tomášom Čapkom prijala 5. decembra 1914 nové memorandum pomenované tzv. Appel. Žiadal otvorené politické spojenie s Čechmi s perspektívou rešpektovania slovenského samobytného vývinu. Do polemiky o znenie Memoranda a budúce postavenie Slovákov v novom štátnom útvare sa zapojili aj slovenské ženy.[40]
Predstaviteľ Prvej katolíckej slovenskej Jednoty Matúš Jankola v liste Jozefovi Hušekovi, vtedajšiemu redaktorovi tlačového orgánu Jednoty, 11. decembra 1914 napísal, že Slováci musia agitovať za samosprávu Slovenska.[41] Nikdy však v spojení s Maďarmi. Uvažoval o vytvorení štátu s iným slovanským národom. Rusov považoval za veľmi silných a ich pravoslávne vierovyznanie tiež nepovažoval pre Slovákov za šťastné. Poliaci by boli pre Slovákov bližší, pretože sú katolíci, ale pre Slovákov by boli prisilní vo všetkom. Podľa neho sa Slováci mohli spojiť iba s Čechmi.[42] Na otázku, či sa Slováci nemajú obávať supremácie Čechov, Jankola odpovedal, že hegemónia by bola len dočasná, kým si Slováci vychovajú jedno pokolenie vo svojom duchu. Český liberalizmus nepovažoval za taký nebezpečný. Podľa neho si Slováci zachovajú svoj charakter.[43]
Slováci v Amerike boli jednotní v myšlienke, že spolužitie s Maďarmi nie je už možné v takej podobe, v akej bolo dovtedy. Za budúce spolužitie s Čechmi sa postavili aj socialisti a aj členovia organizácií Sokola. Katolícke i evanjelické skupiny sa na budúce spojenie pozerali kritickejšie, pretože sa obávali presadzovania tendencie, podľa ktorej sú Slováci a Česi jeden národ.[44] Postupne sa všetky skupiny prikláňali k myšlienke intenzívnejšej spolupráce s českými organizáciami a možného spoločného spolužitia s Čechmi. Je dôležité podotknúť, že mnohým americkým Slovákom záležalo na postavení dolnozemských Slovákov, ktorí by sa v prípade spojenia Slovenska s Českom ocitli v cudzom štáte. Slovenská liga v Amerike ako vrcholná organizácia amerických Slovákov nemala na českej strane adekvátneho partnera, ktorý by mohol s ňou kooperovať.
Prvé základy Českého národného združenia boli položené v dňoch 13. – 14. marca 1915,[45] na spoločnej schôdzi s českými zástupcami Chicaga a New Yorku. Intenzívnejšia spolupráca nastala, keď v auguste 1915 do Ameriky prišiel s poverením od Masaryka a svojho brata Eduarda učiteľ Vojta Beneš a sám sa ujal organizačnej práce. Česká strana vyjadrila sympatie oslobodzovacím snahám slovenského národa a nabádala udržiavať styky so Slovákmi, čím možno hovoriť o počiatkoch kooperácie.[46]
Z iniciatívy Českého národného združenia a jeho hlavného predstaviteľa Emanuela Voska bol vypracovaný návrh dohody uzatvorenej na spoločnej konferencii Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia v Clevelande 22. októbra 1915. Hlavným zostavovateľom bol tajomník Českého národného združenia Josef Tvrzický. Text dohody, ktorá vošla do histórie pod názvom Clevelandská dohoda je nasledujúci:
Program:
- Samostatnosť Zemí českých a Slovenska
- Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom svazku štátov,
s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom, vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou – teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou finančnou a politickou so štátnym jazykom slovenským. - Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.
- Forma vlády: personálna únia s demokratickým sriadením štátu, podobne ako v Anglii..
- Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok. České národní sdružení podržuje si právo prípadnej zmeny, a to samé právo, má aj Slovenská líga.[47]
Clevelandskú dohodu za Slovenskú ligu podpísali predseda Albert Mamatey a tajomník Ivan Daxner, za České národné združenie predseda Dr. Ludvik Fischer a tajomník Josef Tvrzický Kramer. Slovenská liga v Amerike a České národné združenie sa stali výlučnými predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov, ktorí boli v tom čase oprávnení vystupovať v mene týchto dvoch utláčaných národov Rakúsko-Uhorska. Na porade boli zo Slovákov prítomní: Mamatey, Bielek, Daxner, Francisci, Hušek, Jamárik, Kukuča, Liščinský, Osuský, Pankuch, Matyáš, Kačir a za ústredie Českého národného združenia: Martinek, Novotný, Tvrzický a Voska. Paradoxné je, že najradikálnejší autonomistický program, aký bol za svetovej vojny medzi zahraničnými pracovníkmi zostavený, mal český pôvod.[48]
V tomto období sú zaznamenané aj prvé diplomatické úspechy Slovenskej ligy v Amerike, nakoľko sa lige podarilo zachrániť a vyslobodiť približne 200 Slovákov z kanadských koncentračných táborov.[49]
Po podpísaní dohody Čechov a Slovákov v Amerike bola politická slovenská a česká emigrácia žijúca v Európe, najmä v Rusku, dosť zaskočená. Slovenská liga v Amerike sa preto na svojom 9. kongrese v Chicagu roku 1916 uzniesla nadviazať spoluprácu s českým a slovenským exilom v Európe a na základe toho vyslať do Európy dvoch delegátov, aby pracovali v duchu Clevelandskej dohody. Kongres určil zásady pre prácu oboch zástupcov. Porada popredných americko-slovenských funkcionárov rozhodla, že zástupcami amerických Slovákov v Európe budú Gustáv Košík a Štefan Osuský. Pôvodne mal do Európy odcestovať Ivan Daxner, ale výber delegátov stroskotal na nezhode medzi mestami Chicago a New York. Slovenskí obyvatelia Chicaga trvali na tom, aby delegátom bol Š. Osuský, čo podmieňovali určitou finančnou čiastkou, ktorú chceli odovzdať Lige a keďže bol evanjelikom, v záujme „vyrovnania síl“, za druhého delegáta zvolili katolíka G. Košíka.
Obaja odišli do Európy, aby v intenciách Clevelandskej dohody zabezpečili koordináciu a kooperáciu českého a slovenského exilu s americkými Slovákmi, ale ani jeden z nich nedodržal zásady, ktorými ich poverila Slovenská liga v Amerike.[50] Zástupcovia Slovenskej ligy boli rozhorčení z podpisu G. Košíka na tzv. Kyjevskom zápise – zmluve o zásadách česko-slovenskej akcie z 29. 8. 1916, pretože sa v nej objavil pojem „česko-slovenský národ“, čo bolo pre Slovákov v Amerike neprípustné, obzvlášť po podpísaní Clevelandskej dohody.[51] Kongres Slovenskej ligy v Amerike, ktorý zasadal 22. februára 1917 a rokoval o ďalších politických krokoch v prospech slovensko-českej štátnosti. Slovenská liga v Amerike sa považovala za zástupcu všetkých Slovákov v Amerike, Francúzsku, Rusku a Uhorsku a túto skutočnosť aj oznámila v osobitnej rezolúcii prezidentovi USA W. Wilsonovi. Kongres ligy sa rozhodol založiť informačnú tlačovú kanceláriu Slav Press Bureau.[52] Piatich členov menovala Slovenská liga, piatich České národné združenie a títo desiati si mali zvoliť jedného člena a dvoch riaditeľov kancelárie. Slovenským riaditeľom sa stal Gejza Mika, slovenský advokát z New Haven-Conn, a českým riaditeľom Karol Pergler, český advokát z Iowy. Na aprílových poradách Slovenskej ligy v Amerike vypracovala správa ligy pamätný spis, ktorý Slovenská liga spolu s Českým národným združením poslala prezidentovi USA, aby ním bola dokumentovaná oprávnenosť vytvorenia česko-slovenského štátu. Koncom mája vyhlásila Slovenská liga milión dolárovú zbierku na agitáciu za samostatnosť Slovenska.
V roku 1917 pricestoval do Spojených štátov amerických aj M. R. Štefánik. Na verejnej manifestácii Čechov a Slovákov v New Yorku 17. septembra sa vyjadril: „Náš boj proti Rakúsko-Uhorsku môže sa skončiť len vtedy, keď oba naše bratské národy združené v jednom nezávislom štáte, budú zbavené maďarsko-nemeckej nadvlády.“ Slovenská liga v Amerike ešte pred príchodom Štefánika menovala dvojčlenný vojenský výbor, členmi ktorého boli G. Košík a M. Getting. Výbor koordinoval verbovanie Slovákov a Čechov medzi „Štefánikových“ legionárov. Počet naverbovaných legionárov ovplyvnili výrazné obmedzenia, podľa ktorých sa mohli náboru zúčastniť iba muži, ktorí nedostali americké štátne občianstvo, čím sa znížili Štefánikom predpokladané počty. Bývalý tajomník Slovenskej ligy v Amerike Ján Janček vo svojom liste z Paríža uviedol, že vo Francúzsku je asi 3 500 legionárov, z čoho podľa jeho dohadov bolo 76 % Slovákov.[53]
Česko-slovenskú národnú radu na čele s T. G. Masarykom, E. Benešom a M. R. Štefánikom, ktorá vznikla ako reprezentantka odboja v Paríži, uznávala aj Slovenská liga v Amerike. Liga bola zároveň jedinou organizáciou, ktorá odmietala predstavu jednotného česko-slovenského národa a trvala na Clevelandskej dohode. Aby sa zmýšľanie Ligy čiastočne zmenilo, pricestoval z Ruska do USA Ján Janček a odovzdal vedeniu Slovenskej ligy svoje poverovacie listiny od Masaryka a zástupcov dobrovoľníkov v Rusku.[54] Na schôdzi 11. januára 1918 prijali uznesenie, na základe ktorého mala vzniknúť odbočka Česko-slovenskej národnej rady v Amerike. Stalo sa tak na konferencii Českého národného združenia, na ktorú boli pozvaní aj zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike a Národného zväzu českých katolíkov a uskutočnila sa
9. – 11. februára 1918.[55] Pri definitívnom konštituovaní Česko-slovenskej národnej rady v Amerike si americkí Slováci vymohli paritné zastúpenie v česko-slovenskej exekutíve. Za Slovákov boli do exekutívy zvolení: A. Mamatey, J. Janček, J. Murgaš, J. Kubašek, J. Pankuch, M. Getting, A. Schustek, a H. Mika, neskôr pribudli ďalší dvaja členovia. H. Miku po odchode do Francúzska museli nahradiť, a tak pribudli traja noví členovia M. Bosák, L. J. Karlovský a E. Cablková, aby mali zastúpenie aj ženy.[56]
Na XI. kongrese Slovenskej ligy v Amerike bol za jej sekretára zvolený aj Ján Janček. A. Mamatey aj na tomto kongrese zopakoval znenie Clevelandskej dohody a verejne sa spýtal, či sa dodrží to, čo sa v dohode sľubuje.[57] Rozhodné slovo mal vyriecť T. G. Masaryk. Americkí Slováci cítili, že spolupráca s Čechmi bude len vtedy možná, ak budú mať záruku, že v novom štáte zostanú Slováci Slovákmi. Záruku očakávali od T. G. Masaryka.
Masaryk pricestoval do USA v marci roku 1918. Vedel, že rozhodujúcimi činiteľmi pre ukončenie vojny sú Spojené štáty americké a prezident W. Wilson. Chcel pred neho predstúpiť ako predstaviteľ česko-slovenského zahraničného odboja a k tomu potreboval záštitu Slovákov a Čechov v USA. Je nutné podotknúť, že zahraničný odboj bez finančných prostriedkov krajanov nemohol rozvíjať svoje aktivity a bola nutná ďalšia „injekcia“. Masaryk začal Svoju triumfálnu cestu Amerikou 5. mája v Chicagu. Predseda Slovenskej ligy A. Mamatey si dovolil položiť mu otázku ohľadom postavenia slovenčiny. T. G. Masaryk odpovedal: „Som za to, aby Slovensko, spojené s Čechmi malo úplnú samosprávu, som za to, aby na Slovensku slovenčina vládla v školách, kostoloch, úradoch a všade. Medzi Čechmi a Slovákmi niet jazykovej otázky.“ V máji 1918 vítali Slováci Masaryka tiež aj v Clevelande, New Yorku a v Pittsburgu, kde svoju cestu ukončil skoncipovaním a podpísaním Pittsburskej dohody o postavení Slovenska a Slovákov v novom štátnom útvare dňa 31. mája 1918. Slovenská liga v Amerike žiadala totiž záruky rovnoprávneho postavenia Slovákov v novom štátnom útvare podľa dohody z roku 1915. Masaryk si dôkladne prezrel predloženú Clevelandskú dohodu, ktorá sa mu nezdala byť už aktuálnou[58] a napísal koncept novej dohody, ktorá sa zapísala do dejín ako Pittsburská dohoda, hoci jej text má hlavičku Česko-slovenská dohoda. Na základe dohody uzatvorenej medzi predstaviteľmi slovenských a českých organizácií v USA, Slovenskej ligy, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov a predsedom Česko-slovenskej národnej rady prof. Masarykom schválili politický program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z českých zemí a Slovenska. Podľa dohody malo mať Slovensko svoju vlastnú administratívu, svoj snem a súdy, slovenčina mala byť úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec. Česko-slovenský štát mal byť republikou, jeho konštitúcia mala byť demokratická.[59]
Pittsburskú dohodu podpísalo celkom sedemnásť slovenských osobností a dvanásť českých. Jediným slovenským podpisovateľom, ktorý nemal americké občianstvo, bol Ján Janček ml. Slovenská liga v Amerike dala vyhotoviť kaligrafický prepis textu Pittsburskej dohody, na ktorú sa postupne podpísali všetci aktéri a predstavitelia krajanských organizácií, ako aj reprezentanti zahraničného odboja. Masaryk text podpísal 14. novembra 1918,[60] krátko pred svojím odchodom z USA, ale už ako prezident ČSR.
Pittsburská dohoda vznikla ako výsledok rokovania Slovenskej ligy, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s predsedom Česko-slovenskej národnej rady T. G. Masarykom. Jej úplný text znie:
Česko-Slovenská Dohoda, uzatvorená v Pittsburghu, PA. dňa 30. mája, 1918.
Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch Amerických.
Slovenskej Lígy, Českého národného Sdruženia a Sväzu Českých katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Nár. Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:
„Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.“
„Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“
„Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade, a vo verejnom živote vôbec.“
„Česko-slovenský štát bude republikou, jeho Konštitúcia bude demokratická.“
„Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spoj.“
„Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dorozumení, prehĺbená a upravená.“
„Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“[61]
Pittsburská dohoda v znení svojich záväzných požiadaviek bola pre Slovákov ústupkom z prísľubov podpísanej Clevelandskej dohody roku 1915. Jej jednotlivé body boli doplnené na žiadosť zástupcov Slovenskej ligy v Amerike a ostatných prítomných amerických Slovákov o požiadavku mať svoj vlastný snem, ktorá v pôvodnej Masarykovej verzii konceptu nebola[62] a s čím napokon súhlasil. Pittsburská dohoda priniesla Slovákom novú štátnosť, ale všetky jej záväzky sa nenaplnili. Prezident Masaryk sa neskoršie vyjadril, že dohoda nemala pre neho platnosť a záväznosť, nakoľko ju nakoncipoval, len aby uspokojil malú frakciu Slovákov v Spojených štátoch amerických. Slovenská liga v Amerike preto aj po vzniku Česko-slovenskej republiky bojovala za splnenie podmienok Pittsburskej dohody, najmä za slovenskú autonómiu. Význam Slovenskej ligy v Amerike je mimoriadny, ale v slovenských dejinách nie celkom docenený.
Marta Dobrotková
[1] BOKES, František. Osudy memoranda 1861 – 1941. Martin : Matica slovenská 1941, s. 88.
[2] Podľa zistení Mariána M. Stolárika sa spolok spočiatku nevolal slovenský, ale slovanský – The National Slavonic Society. Formálne zmenený na Slovak bol spolok až po svojom charterovaní v roku 1913.
[3] Podľa stanov bol oficiálny názov organizácie Slovenská katolícka národnia Jednota.
[4] ROVNIANEK, Peter: Zápisky za živa pochovaného. Z môjho 25 ročného účinkovania na národa roli dedičnej. Martin : Matica slovenská, s. 72.
[5] KOSSALKO, Jozef napádal plán vzniku slovenského národného spolku v časopise Zástava. Svoje útoky skrýval pod rúškom viery, náboženstva a viacerých krajanov tak pomýlil.
[6] ČULEN, Konštantín: Dejiny Slovákov v Amerike II. Bratislava : Slovenská liga v Bratislave. Bratislava 1942, s. 204 – 206.
[7] Furdekov článok Od srdca k srdcu bol uverejnený na stránkach Jednoty dňa
16. augusta 1893.
[8] Furdekova výzva oslovovala všetkých: „Slovenskí mužovia, ktorým blaho nášho ľudu na srdci leží bez rozdielu strán akýchkoľvek, zíďme sa každý na svoje útraty dakedy v septembri alebo v októbri v Chicagu, poraďme sa, jakým spôsobom by sme najlepšie účinkovali na zvelebení ľudu slovenského na Slovensku.“ Podľa PAUČO, Jozef. 75 rokov Prvej katolíckej slovenskej Jednoty. Cleveland: I. Katolícka slovenská Jednota, 1965,
s. 18.
[9] Predsedom Matice slovenskej sa stal Š. Furdek, podpredsedom A. Ruman a zapisovateľom J. Francisci, pokladníkom J. Žižka a účtovníkom F. Vlošák. Zakladatelia vyhlásili, že v novej organizácii budú spoločne pracovať na povznesení slovenského národa.
[10] PAUČO, Jozef: Matica slovenská v Amerike. In: Literárny almanach Slováka v Amerike. Zost. Jozef Paučo. Middletown, Pa., 1963, s. 32.
[11] ČULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike II. Bratislava: Slovenská liga 1942 s. 223.
[12] PAUČO, J.: The Matica Slovenska in America. In Jednota Annual Furdek. Ed. Joseph C. Krajsa. Vol. XXVII, January 1988. Middletown, Pa : First Catholic Slovak Union, p. 144 – 149.
[13] DOBROTKOVÁ, Marta: Založenie Matice slovenskej v Amerike a vznik Slovenskej ligy v Amerike. In Slováci v zahraničí 25. Zost. Stanislav Bajaník – Viera Denďúrová-Tapalagová. Martin : Matica slovenská, 2008, s. 38 – 39.
[14] Prvý zbor Matice slovenskej vznikol v New Yorku 14. októbra 1894. Zbor synov a dcér Matice slovenskej v New Yorku usporiadal divadelné predstavenie veselohry Zuzankin pán kaprál. Režisérom predstavenia bol A. S. Ambrose.
[15] DOBROTKOVÁ, Marta: „Matica slovenská žije!“ Vznik Matice slovenskej v USA v roku 1893. In: SEDLÁK, Imrich: Matica slovenská v národných dejinách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Matica slovenská v národných dejinách, 26. – 27. 2. 2013 Martin. Martin : Matica slovenská, 2013, s. 429 – 433.
[16] Kongres interparlamentárnej únie sa konal v dňoch 12. – 14. septembra 1904 v St. Louis. Maďarská delegácia bola početnejšia ako americká, mala 53 mužov a 25 žien. Na čele delegácie bol gróf A. Apponyi, kongresu sa zúčastnili aj zástupcovia Nemecka, Francúzska a Talianska.
[17] ČULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike II. Bratislava 1942, s. 61 – 65
[18] Napríklad aj Prvý katolícky kongres, ktorý sa konal 3. septembra 1906 vo Wilkes Barre, sa zaoberal slovenskými udalosťami doma. Slovákov plne podporil americký biskup Hoban, ktorý na kongrese vystúpil so zásadným prejavom v prospech Slovákov.
[19] PANKUCH, Ján: Dejiny clevelandských a lakewoodských Slovákov. Cleveland, Ohio 1930, s. 72
[20] ČULEN, Konštantín: Dejiny Slovákov v Amerike II. Bratislava 1942, s. 114.
[21] Členmi výboru boli: A. S. Ambrose, rev. Furdek, I. Gessay, A. Bielek, G. Maršall-Petrovský.
[22] ČULEN, Konštantín: Dejiny Slovákov v Amerike II., s. 114.
[23] PANKUCH, J.: Dejiny clevelandských a lakewoodských Slovákov. Cleveland, Ohio 1930, s. 75 – 76.
[24] ČULEN, Konštantín: Dejiny Slovákov v Amerike II., s. 124.
[25] Katalóg výstavy, ktorú usporiadal Dom zahraničných Slovákov v roku 1997 pod názvom 90 rokov Slovenskej ligy v Amerike. Autorkou libreta bola PhDr. Ľubica Bartalská.
[26] PAUČO, J.: 75 rokov Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Cleveland, Ohio 1965,
s. 65 – 66.
[27] Časopisy März a Le Courier Euroéen, 17. septembra 1907.
[28] SETON – WATSON, R. W.: Racial Problems in Hungary. London 1908. V úvode svojej knihy na s. 16 píše: „Maďari môžu zapierať všetky pokusy o maďarizáciu: tento argument im slúži len na oklamanie nevedomých cudzincov. Celý rok som sa nechal vodiť za nos, no potom to prestalo účinkovať …“
[29] GREEN BALCHOVÁ, E.: Naši slovanskí spoluobčania. New York Carties 1910.
E. Green Balchová bola profesorkou na vysokej škole vo Wellesley v štáte Massahussets.
[30] DOBROTKOVÁ, Marta: Americkí Slováci a ich boj za samostatnosť Slovenska. In: Na ceste k štátnej samostatnosti. (Na pamiatku 140. výročia Memoranda národa slovenského). Zost. Ján Bobák. Martin : Matica slovenská, 2002, s. 103.
[31] Týkalo sa to najmä Slovákov, Rusov a Chorvátov a Srbov.
[32] Delegáciu tvorili: Rovnianek, Ambrose, Belušár, Erhard, Hrnčiar, Pankuch, Marhonič, Uhrin, Kaptula, Lapčák, Salva, Švarc, Ferienčík, Pupin, Bielik, Žatkovič, Stricker.
[33] ČULEN, Konštantín: Dejiny Slovákov v Amerike II. , s. 154 – 155.
[34] GOSIOROVSKÝ, Miloš:Americkí Slováci v vznik Československa. In: Slováci v zahraničí 1, 1971, s. 21.
[35] ČULEN, Konštantín: Pittsburghská dohoda. Bratislava 1937, s. 18.
[36] ČULEN, Konštantín: Americkí Slováci a náš národný život, s. 317.
[37] ČULEN, Konštantín: Pittsburghská dohoda. Bratislava 1937, s. 39
[38] GOSIOROVSKÝ, Miloš: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov a Čechov o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne 1914 – 1918. In: Zborník FFUK Historica, roč. XIX, Bratislava 1968, s. 8 – 9.
[39] Anglický text Memoranda poslali Slováci mienkotvorným novinám a časopisom v Spojených štátoch amerických, členom kongresu, senátorom, guvernérom a iným úradníkom rôznych štátov, prezidentovi a členom jeho kabinetu a prominentným americkým spisovateľom.
[40] DOBROTKOVÁ, Marta: A Slovak woman and America. Destinies of Slovak women in the U. S. betwen 1891 to 1931. Krakow: Towarysztwo Slowakov w Polsce, 2011, s. 83.
[41] List bol uverejnený na stránkach novín Jednota 5. júla 1916.
[42] SIDOR. Karol: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava 1929, s. 50. Jankola sa doslovne vyjadril: „Naším heslom má byť: Preč od Maďarov! Musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska, v spojení s Maďarmi!“
[43] GOSIOROVSKÝ, Miloš: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov a Čechov…, s. 11.
[44] SIDOR, Karol: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava, 1929, s. 49. Podľa Sidora sa Milan Getting usiloval túto myšlienku vtlačiť aj do znenia amerického Memoranda, čo vôbec neprichádzalo do úvahy a aj preto bol Getting v spomínanom období z radov Slovenskej ligy v Amerike vylúčený.
[45] České národné združenie začalo skutočne pracovať až 1. septembra 1915, po príchode Vojta Beneša do Ameriky. Priniesol pokyny od T. G. Masaryka i svojho brata Eduarda Beneša.
[46] BENEŠ, Vojta: Revoluční hnutí v severní Americe. Praha 1923, s. 27.
[47] Text dohody sa nachádza vo viacerých publikáciách, napr. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti II., s. 444 – 446, SIDOR, Karol: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava, 1929, s. 56, ČULEN, Konštantín: Pittsburghská dohoda. Bratislava 1937, s. 78 a pod. Faksimile Clevelandskej dohody sa nachádza aj v Archíve Matice slovenskej v Martine.
[48] ČULEN, Konštantín: Pittsburghská dohoda. Bratislava 1937, s. 81.
[49] PAUČO, Jozef: 75 rokov Prvej katolíckej slovenskej jednoty, s. 125.
[50] Išlo o „Úpravu Slovenskej ligy.“ Pozri: GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov a Čechov…, s. 24 – 26. Masaryk sa neskôr vyjadril, že Slovenská liga v Amerike síce dala Š. Osuskému inštrukcie, ale tie, keďže nepoznala pomery a situáciu v Európe, nemohli byť pre neho záväzné.
[51] Podľa vyjadrení zástupcov Slovenskej ligy v Amerike A. Mamateya a I. Daxnera na to delegát G. Košík nemal právo, pretože nič nekonzultoval so zástupcami ligy. Pozri bližšie: SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava : Jednota, 1929, s. 82.
[52] Účelom tlačovej kancelárie bolo v mene Slovenskej ligy v Amerike viesť agitáciu za samostatnosť slovenského národa v denníkoch, časopisoch vydávaných v angličtine alebo iných svetových rečiach.
[53] Názory na percentuálne zastúpenie Slovákov boli rôzne, českí autori tieto čísla znižovali, Beneš vo svojej práci Světová válka a revoluce odhadoval počet dobrovoľníkov Ameriky okolo 2500 – 3000, neuviedol však, koľko bolo Slovákov a koľko Čechov.
[54] GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov a Čechov..., s. 31. Naproti tomu ale Sidor v publikácii Slováci v zahraničnom odboji tvrdí, že Masaryk sa o Jančekovi vo svojej práci vôbec nezmieňuje.
[55] SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji, s. 130 – 131
[56] SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji, s. 132 – 133
[57] GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov a Čechov…, s. 32.
[58] Doslovne vyhlásil, že je „up to date“ – čiže už nie je aktuálna.
[59] SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji, s. 151.
[60] Albert Mamatey údajne nosil text dohody so sebou a odďaľoval požiadať Masaryka o jeho podpis; až na verejné naliehanie Jozefa Hušeka a Jána Kubašeka vycestoval za Masarykom do Washingtonu, kde T. G. Masaryk text Pittsburskej dohody v kaligrafickom vyhotovení podpísal už ako volený prezident Č-SR.
[61] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Bratislava : Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 486.
[62] ČULEN, Konštantín: Pittsburská dohoda, s. 186 – 190.