V druhej polovici októbra 2017 nás poctil svojou návštevou Otec Anton Odrobiňák, slovenský salezián, ktorý pôsobí v Ekvádore medzi domorodými Šuarmi bývajúcimi v pralesoch na hraniciach Ekvádoru a Peru.
Narodil r. 1965 v Námestove na Orave. Vyrastal v malej oravskej dedinke Bobrov a gymnázium skončil v oravskom Námestove. Vyštudoval veterinársku fakultu v Košiciach. Najprv bol doktorom zvierat, ale Hospodin viedol jeho cestu tak, aby sa stal doktorom „ľudských duší.“
Teologická fakulta Univerzity Komenského bola jeho druhou vysokou školou. Vysvätený bol v roku 1999 v Banskej Bystrici. Ako kaplán pôsobil štyri roky v Bardejove a dva roky v Bratislave-Petržalke. Ešte za tvrdého socializmu sa v ilegalite v byte Josefa Sobotu v roku 1985 stretol prvýkrát s otcom Jánom Šutkom, slovenským saleziánom z ďalekého Ekvádoru. Neskôr, v roku 2003, sa v Bardejove opäť stretol s otcom Šutkom a vnútorne pocítil silné misijné volanie. Práca saleziánov ho duševne napĺňala. Bol však presvedčený, že musí ísť pracovať do misionárskej „vinice Pánovej“.
Roku 2005 odišiel do Ekvádoru ako misionár. Padre Antonio Odrobiňák pokračuje v stopách svojho predchodcu nebohého Dona Juana Shutku (otca Jána Šutku). Štafeta slovenských saleziánov tak v Ekvádore úspešne pokračuje. Buďme hrdí, že taký malý národ ako Slováci, má schopných ľudí, ktorí sa uplatňujú na kresťanských misiách po svete. Príkladom je aj činnosť Dona Antona Odrobiňáka z Ekvadoru, ktorý zavítal aj medzi Slovákov v Britskej Kolumbii. Prišiel sa stretnúť aj s nami, s členmi farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri.
Nie je to všade rovnaké vo svete. Porozprával nám o tom Otec Anton, ktorý už 12 rokov pôsobí medzi „Lovcami lebiek“. Tak nazývajú v odborných prameňoch indiánsky kmeň Šuarov, ktorí žijú na hraničnom území Peru a Ekvádoru. O pôsobení slovenského misionára Antona Odrobiňáka sa najlepšie oboznámime z jeho písomných záznamov.
1. a 2. misia
Ekvádor má 22 provincií. Ja účinkujem v provincii Morona Santiago, s hlavným mestom Macas. Prvá moja misia bola v Gualaquiza. Nebol som však na ňu ešte dobre pripravený. Ani po stránke jazykovej, ani po stránke kultúrnej. Nepoznal som miestnu kultúru ani zvyklosti. Na to treba čas. Ja som si myslel, že ma pošlú do Španielska učiť sa po španielsky, alebo do Talianska na školenie, ale otec Ján mi tak hovoril „Nie, nie, to by ťa potom poslali do Afriky, to len tu sa musíš všetko naučiť“. Bol dobrým diplomatom. Zariadil, že predstavení saleziánov v Ekvádore podpísali s predstavenými na Slovensku zmluvu na 5 rokov a bol som v Ekvádore. Čiže „papierovo“ bolo všetko zariadené, ale pre mňa to bol jazykový a kultúrny šok. Naučil som sa čítať sv. omšu a už ma poslali „do terénu“.
Po niekoľkých mesiacoch ma predstavení poslali do druhej misie, viac do vnútrozemia, kde už nie sú rozvinuté ani mestá, ani priemysel, ani cesty, ani doprava… a pridelili mi „farnosť“. Červená čiara označuje moju farnosť. Je to územie veľké asi ako okres Námestovo. Tmavé kolečká ukazujú miesta, kde žijú komunity Šuarov-domorodých indiánov, ktoré navštevujem. K niektorým sa dostanem na motorke, k väčšine musím ísť člnom po rieke a k niektorým už len pešo ďalej do džungle s ruksakom na pleciach…
Ruksak a čln
Dám si ruksak na plecia, zoberiem doňho všetko potrebné na prežitie v džungli a na slúženie sv. omše, pršiplášť, čiapku, baterku, nožík, malé mydielko, uterák, malý spacák, fľašu s vodou, aj malý kalich, aj hostie, aj víno. A idem slúžiť Šuarom. Na obrázku mám plecniak na jeden deň. Ak idem na týždeň, je trošku väčší.
Poväčšine cestujem sám, aj po rieke, aj v džungli. Cesty sú v džungli rôzne, bahno, močiare, vysoká tráva, chodím v čižmách. Najnebezpečnejšie na cestách je vtedy, keď veľa prší. Vtedy je veľa bahna, ťažko sa kráča. Vychodená cestička môže byť za dva týždne úplne zarastená trávou. Zvieratá nie sú nebezpečné, hoci sú tam aj jedovaté hady. Ja, ako veterinár, sa zvierat nebojím, som ostražitý, ale sa ich nebojím. Ak si ostražitý, nemáš problém. Zver je plachá. Ak je tam aj ten had, tak zastaneš a prihovoríš sa mu. „Čo tu robíš, choď preč, ja ťa nechcem zabiť, uhni sa mi z cesty.“ Žoviálne sa s ním porozprávaš, poprípade zatlieskaš rukami a on odíde, odplazí sa.
Vodopád a krst
Svätý Duch sa v šuarskom prirodzenom náboženstve volá Arutam. Arutam je všemohúci a dokáže sa premeniť do ľubovoľnej podoby. Jedným z miest, kde možno stretnúť Arutama, je posvätný vodopád. Ten bol (a veľakrát je) pre Šuarov chrám, kostol. Tam prichádzali aj z veľkej diaľky. Zobrali manželku, deti a prichádzali sa očistiť, stretnúť sa s Arutanom, pomodliť sa, poradiť sa. Ak otec nevedel čo so synom, prišiel a prosil Arutana, aby mu dal myšlienku, radu, ako vychovať syna. Prišli, ponorili sa do vody, očisťovali sa vodou tak, ako my kresťania používame vodu pri krste.
Birmovka
Čo je birmovka? Je to sviatosť, ktorá nás robí duchovne dospelými, zrelými slúžiť Ježišovi Kristovi.
Dievča-žena dostáva pri birmovke, ako symbol, aj palicu, ktorá je v Šuarskej kultúre znakom dospelosti ženy. Palicu používa v domácnosti dospelá žena na rôzne účely, napríklad na prácu v záhrade.
Chlapec-muž dostáva pri birmovke, ako symbol, aj kopiju. Je to znak dospelosti muža, schopného ísť do lesa a uloviť potravu pre rodinu.
V miestnej tradícii, pri slovách „Príjmite Ducha Svätého“ kňaz alebo biskup aj viditeľne dýchne na veriacich. Na obrázku vidíme ako biskup „dýchol“ dary Ducha Svätého do ruky birmovanca, aby si ich on vzal so sebou.
Anakonda
Keď idem loďkou po rieke okolo usadlosti nejakého Šuara, tak sa idem opýtať, či je všetko bezpečné, či nie sú na rieke nejaké zátarasy. Pri jednej ceste zastavím loďku a idem sa opýtať, ale domček je prázdny, nikde nikoho. Bol to domček mladého Šuara, 25 – 30-ročného. Počujem klopkavé údery kdesi za domom, idem sa pozrieť, čo sa robí. Nájdem ho ďalej v lese, pri takej inej drevenej šope, ako čosi pritĺka na stenu. „Ahoj, Claudio, čo robíš?“ – „Ale, pritĺkam kožu, aby sa nescvrkla. A keď sa niekto nájde, tak ju predám.“ – „Predáš? Ja ju kúpim. Ako si ju ulovil?“
A rozpovedal mi príbeh. Išiel v noci na poľovačku, niečo uloviť na jedenie, vzal si mačetu, baterku a psa. Pušku si nevzal, lebo nemal náboje. Načo by mu bola. Pes obyčajne vyňuchá „vatusu“, poľného zajaca, začne ju naháňať, vatusa vbehne do diery, pes za ňou, lovec s palicou nájde koniec diery, tam vopchá ruku a vytiahne zajaca. A tak sa stalo. Pes vyňuchal vatusu, tá vbehla do diery, ale pes sa zháčil, nesnažil sa ísť za vatusou… Claudio posvietil baterkou do diery, ktorá bola väčšia než obyčajne a zbadal tam hlavu hada, anakondy, ktorá práve prehltla zajaca. Claudio bol zmätený, ale aj nahnevaný, lebo prišiel o večeru. Čo urobí Šuar v takejto situácii? Treba toho tvora zabiť, veď mi zjedol večeru. Zobral palicu, zaostril trochu jej koniec, a začal ostrým koncom udierať do hlavy anakondy, ktorá bola pri kraji diery. Asi pol hodinu sa snažil zabiť hada. Nakoniec anakonda prestala prejavovať znaky života a Claudio vopchal ruku do diery a snažil sa hada vytiahnuť. Ťahá, ťahá, jeden meter, druhý, toto je akýsi dlhý had… bol 6 m dlhý. Rýchlo ho rozrezal, ale zajac už nebol pre Claudia použiteľný… tak hada aspoň stiahol z kože. A toto je tá koža, ktorú mi predal.
Slovenskí misionári v Ekvádore Ján Šutka a Anton Odrobiňák
Píše: Jozef Starosta