Áno, prakticky tretina slovenského národa žije za hranicami Slovenska, dva milióny nás je. Tak ako o nás Slovákoch žijúcich v zahraničí hovorievame, že sme roztratení, no nestratení, aj niektoré myšlienky, nápady sú niekedy ako prerušovaná pieseň, nápev ktorej však i v okolnosťami vynútených zámlkách ďalej pokračuje v duchu, v našom spoločnom podvedomí, a ako ponorná rieka znovu vyrazí na povrch. Presne taká je aj myšlienka spoločného kalendára Slovákov žijúcich v zahraničí. Po nesmelých pokusoch minulosti teraz prichádza prvý ročník plnohodnotného Slovenského svetového kalendára!
Keď som písal príhovor do kalendára na rok 2011, ktorý sa pokúšal zhmotniť túto myšlienku už vtedy, vyjadril som názor, že má všetky predpoklady vytvoriť novú dlhú a zmysluplnú tradíciu. „Po rokoch bude možno našim nasledovníkom pripadať taká samozrejmá a neodmysliteľná, akoby tu bola vždy a objavila sa sama od seba,“ zamyslel som sa. No ale prišli rôzne turbulencie v slovenskom svete, prišla aj smutná udalosť, ktorá nám odniesla takpovediac krstnú mať vtedajšieho kalendára, Anku Ištvánovú. No a výsledok? Vyšiel vtedy len ten jeden jediný ročník kalendára. Avšak ponorná rieka znovu vyviera, a to s novou silou. A v tomto prvom ročníku Slovenského svetového kalendára spomíname aj na Anku Ištvánovú a jej vtedajšie úsilie.
Existuje dlhá tradícia kalendárovej tvorby nielen na Slovensku, kde zohrala svoju nemalú rolu najmä v čase národného obrodenia, ale i neskôr predovšetkým na vidieku, ale aj v krajanskom svete. Kalendáre vychádzali v mnohých krajinách. V týchto rokoch ich stále vychádza šesť. Dva v Maďarsku – Náš kalendár a Čabiansky kalendár, dva v Srbsku – v Báčskom Petrovci a v Starej Pazove, jeden v ukrajinskom Užhorode a jeden v americkom Pittsburgu.
Už ten výpočet vysvetľuje, prečo práve Dolná zem sa stala kolískou myšlienky Svetového kalendára Slovákov, ktorý vyšiel v Békešskej Čabe, v meste na juhu Maďarska, kde Slováci postavili najväčší murovaný evanjelický kostol v strednej Európe pre 3600 veriacich, ale aj vynašli čabiansku (čabajskú klobásu). No a Slovenský svetový kalendár vyjde zasa v Báčskom Petrovci, akomsi centre slovenského života vo Vojvodine, v Srbsku. Vydať sa ho podujali tamojší Slováci a ich inštitúcie, písmenká sa na papier odtláčajú v slovenskej tlačiarni. To všetko v šesťtisícovej dedine plnej slovenských galérií, umelcov, kde je slovenské divadlo i gymnázium, kde v každom druhom dome býva slovenský aktivista či spisovateľ. V centre tejto najživotaschopnejšej enklávy slovenského zahraničia.
Som mimoriadne šťastný, že Svetové združenie Slovákov v zahraničí patrí k dobrým sudičkám projektu, že vykryštalizoval v našom spoločnom dialógu na pôde tejto strešnej organizácie slovenského sveta, združujúcej viac než stovku najvýznamnejších spolkov a inštitúcií z 24 krajín. A som rád, že v zmysle našej vynikajúcej a produktívnej spolupráce s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý vznikol práve aj na základe našej iniciatívy, vychádza svetový kalendár i s podporou tejto štátnej inštitúcie Slovenskej republiky.
Pretože opakovanie je matkou múdrosti, pretože i pri modlitbe, zariekavaní či v básňach sa od vekov opakuje, čo je vrúcnym želaním, ešte raz odcitujem, čo som napísal do kalendára na rok 2011: „Želám mu tú neúnavnú trvácnosť, ktorá je nám Slovákom vlastná. Niekedy tichá, nenápadná, ale nezdolná. Jednoducho nech platí: s novým rokom nový kalendár. Ako neminie rok bez príletu a odletu sťahovavých vtákov, tak nemôže bez toho, aby tlačiarenské stroje nevychrlili novú várku slovenského slova z najrôznejších končín našej – aj vďaka takýmto projektom – stále prepojenejšej planéty. Planéty, ktorá je našou zásluhou aj slovenská.“
Keď si týchto pár riadkov napísaných v Prahe a vytlačených v Báčskom Petrovci prečítate hoci v New Yorku alebo v Štokholme, bude celkom jasné, že slovenský svet je aj vďaka nášmu združeniu jedným organizmom a potrebuje svoj spoločný, svetový kalendár!
Vladimír Skalský,
predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí,
riaditeľ Slovenského domu v Prahe