270-ročná púť vojvodinských Slovákov

„To je prostý pátos znovuzrodenia. Ľudia padali ako muchy, ale znovu vstávali a stavali nové domy, nové dediny, novú krajinu. Vždy znovu a znovu. Vytrvalosť, stálosť, samozrejmosť a všadeprítomnosť tejto sily, to je základná odpoveď na základnú otázku. To je – ak chcete – poézia našich dejín. Z krvi a potu, z utrpenia a práce sa rodila civilizácia na tomto kúsku zeme…“

Vladimír Mináč (Dúchanie do pahrieb, 1970)

Historické fakty a vývoj komunity

Príbeh dolnozemských Slovákov sa začína v prvej polovici 18. storočia, keď v hojnom počte opúšťajú v niekoľkých vlnách severnejšie slovenské stolice a postupujú na juh, osídľujúc pritom územia spustošené Turkami počas ich ústupu z Uhorska. Sťahovanie Slovákov prebiehalo zhruba v troch časových etapách, a to v rokoch 1690 – 1710, 1711 – 1740 a 1740 – 1790. Ďalšie migrácie kontinuitne pokračovali aj v 19. storočí. Do najjužnejších oblastí vtedajšieho Uhorska – do Báčky, Banátu a Sriemu – sa Slováci sťahujú v tretej vlne. Prvý doklad je z roku 1745, keď slobodník Matej Čáni privádza stodvadsaťosem slovenských rodín do Petrovca na vtedajšie futocké panstvo. Slováci sa do ďalších osád sťahujú buď priamo zo slovenských stolíc alebo aj sekundárne a terciárne z uhorských stolíc alebo z novozaložených dolnozemských osád, a to predovšetkým pre nepriaznivé životné alebo spoločenské podmienky.

V novom domove si Slováci zakladajú vlastné dediny alebo sa sťahujú do obcí, kde už žijú Srbi, Nemci, Maďari, Rumuni a iné národnosti. Vo všetkých migračných vlnách prichádzajú na spustošené územie, ktoré bolo treba kultivovať niekoľkými generáciami. Prisťahovalecké komunity boli etnicky značne heterogénne, preto sa v prvom rade orientovali na zachovávanie vlastných tradícií a spoločenských noriem, ktoré si priniesli z predchádzajúceho domova.

Okrem určitého percenta Slovákov, ktorí boli rímskokatolíckeho vierovyznania, vyše deväťdesiat percent prisťahovalcov malo evanjelické vierovyznanie. Išlo o protestantov, ktorí sa priklonili k učeniu Martina Luthera, a tak ich pri sťahovaní sprevádzala predovšetkým Biblia, písaná archaickou biblickou češtinou, ako aj mravné zásady, ktoré tento smer v kresťanstve reprezentoval. Ich oporným bodom bol duchovný život, ktorý posilňovali kňazi a učitelia. V každej z osád sa veľmi rýchlo pristúpilo k stavaniu modlitebníc a škôl a najmä kostolov, keď bol v roku 1781 vydaný Tolerančný patent, ktorý zaručoval náboženskú slobodu. Súčasťou duchovného života bolo v tom čase aj zachovávanie materinského jazyka, rodinných a cirkevných tradícií a všeobecný kultúrny rast slovenskej komunity.

Toto obdobie však bolo aj obdobím osvietenstva na Slovensku, keď sa viedenský panovnícky dvor a najmä Jozef II. zasadzujú za lepšie postavenie obyvateľstva a vyššiu vzdelanosť a kultúru. Nositeľmi týchto snažení sú aj mnohé osobnosti slovenskej inteligencie, ktoré pôsobia v novoosídlených mestách a dedinách a veľmi dobre spolupracujú so Srbmi. Prví štyria riaditelia prvého srbského gymnázia v Sriemskych Karlovciach boli Slováci (Ján Gros, Andrej Volný, Karol Rumy a Pavel Magda) a v roku 1791 sa stal prvým riaditeľom novozaloženého srbského gymnázia v Novom Sade významný slovenský slavista Pavel Jozef Šafárik. V tridsiatych rokoch 19. storočia
v Hložanoch založili P. J. Šafárik, Juraj Rohoň a Michal Godra učenú spoločnosť Societas Slavica a v šesťdesiatych rokoch 19. storočia Jozef Podhradský vydáva v Novom Sade dva časopisy pre deti a mládež – Zorničku a Slávika. Je to aj obdobie rozvoja knižnej kultúry, o čom svedčí prvá kniha vydaná po slovensky na Dolnej zemi v roku 1888 v Nemeckej Palanke – Báč-sriemski Slováci. Slováci pôsobili aj v hlavnom meste Srbska, a tak synovec P. J. Šafárika Dr. Janko Šafárik bol jedným zo zakladateľov Národného múzea v Belehrade. V roku 1895 prvú umeleckú kresliarsku školu založil v Belehrade Slovák Cyril Kutlík, pred ním tu však pôsobil aj popredný slovenský výtvarník Jozef Božatech Klemens.

V polovici 19. storočia začínajú organizovane na poli kultúry pôsobiť aj Slováci, potomkovia prvých osadníkov v slovenskom vojvodinskom prostredí. Prvú knižnicu si založili v Petrovci v roku 1845 a tu bola aj v roku 1866 premiéra prvého divadelného predstavenia. Slováci sa združujú v cirkevných a hospodárskych krúžkoch, aby si ekonomicky pomohli, kultúrne a duchovne sa povzniesli, ale najmä aby si upevnili slovenské povedomie. Už v roku 1891 v Petrovci založili Petrovský spevokol, ktorý bol formálne registrovaný roku 1901 a ktorý mal okrem spevu zastrešovať aj ďalšie umelecké činnosti. V podobnej forme začiatkom 20. storočia potom vznikajú ďalšie spolky, najmä čítacie, v ktorých sa vyvíja kultúrna činnosť, zahŕňajúca rôzne segmenty kultúry a umenia. Zároveň v Novom Sade v roku 1902 začína vychádzať prvý ústredný informátor o národnom, spoločenskom, politickom a kultúrnom živote Slovákov vo Vojvodine – časopis Dolnozemský Slovák.

Po skončení prvej svetovej vojny sa Slováci z južných oblastí ocitajú v novom štátnom zriadení. Rozpadom Rakúsko-Uhorska a vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Kráľovstva juhoslovanského, sa dostávajú do novej zlomovej pozície, keď sú odlúčení od svojho materského štátu. To sa odzrkadlilo vo zvýšenej aktivite v hospodárskych, politických, spoločenských a kultúrnych procesoch a výsledkom bolo budovanie inštitucionálnych základov slovenskej menšiny. Už roku 1919 vzniká v Petrovci Slovenské gymnázium, ako aj tlačiareň Kultúra, v ktorej sa tlačia slovenské učebnice a knihy. V tom istom roku sa prvýkrát uskutočňujú Slovenské národné slávnosti, na ktorých Slováci prezentujú svoju kultúru. Zakladajú sa ďalšie spolky a divadelné skupiny. So sídlom v Novom Sade a neskôr aj v Belehrade pôsobí od roku 1919 Československá beseda Šafárik s cieľom chrániť práva Slovákov a Čechov pred vrchnosťami. O rok neskôr vzniká aj Združenie československých žien, ktoré rozvíjali bohatú činnosť na zveľadenie postavenia žien. V roku 1920 v Petrovci začínajú vychádzať noviny Národná jednota, tiež aj početné časopisy literárneho, kultúrneho a humoristického zamerania (Frčka, Hévis, Snahy, Svit a ďalšie). V roku 1921 sa osamostatňuje Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Juhoslávii a v roku 1932 vzniká Matica slovenská v Juhoslávii ako ústredná kultúrna a ľudovýchovná ustanovizeň.

V tomto medzivojnovom období sú vojvodinskí Slováci nositeľmi hmotných, ako aj duchovných slovenských kultúrnych tradícií, ktoré vidno na každom kroku. Jednak ide o artefakty stelesnené v ľudovom staviteľstve a v bývaní, v ľudových remeslách, v ľudovom umení či v ľudovom kroji, ako aj o tradície späté s nehmotnou kultúrou, akými sú jazyk a jeho nárečia, obyčaje, zvyky, obradné cykly, ľudové rozprávanie, spevy, legendy a pod. Tie sa prenášajú z pokolenia na pokolenie, z generácie na generáciu, a to v relatívne kompaktnej societe. Počas druhej svetovej vojny došlo k ďalšej kultúrnej stagnácii. Nastáva boj o holý život a základnú existenciu. Navyše, v rokoch 1946 – 1948, v akcii „Mať volá“ sa na Slovensko vysťahovala veľká časť tunajšej slovenskej inteligencie, ktorá bola zároveň v najväčšej miere nositeľom kultúrnych aktivít slovenskej komunity.

Po druhej svetovej vojne prichádza k zlučovaniu dovtedy samostatne pôsobiacich slovenských spolkov a združení. Je to na druhej strane obdobie, keď sa utvárajú vhodné podmienky tak na celomenšinové, ako aj na užšie lokálne pôsobenie. Svedčí o tom vydanie prvého čísla týždenníka Hlas ľudu (1944) v Petrovci, ktorý bol pokračovateľom Národnej jednoty, resp. Slovenskej jednoty na novom ideologickom zázemí, ďalej zriadenie Národopisnej zbierky v Petrovci (1949), v Novom Sade zriadenie vysielania v slovenskom jazyku v Rádiu Nový Sad (1949), slovakistiky na Filozofickej fakulte (1961), slovenského programu v TV Nový Sad (1975), Galérie Zuzky Medveďovej v Petrovci (1989) a mnohých iných. Osobitné miesto tu má aj Galéria ľudových maliarov založená v Kovačici roku 1955, ktorá z lokálneho rázu časom nadobudla omnoho širší význam pod názvom Galéria insitného umenia. Ide o mimoriadne produktívne obdobie, ktorého výsledky vidno najmä na každoročných prehliadkach a festivaloch venovaných hudbe, výtvarníctvu, literatúre, divadelníctvu, tancu a pod. Toto je obdobie aj bohatej vydavateľskej činnosti. Časopis pre deti Zornička vychádza od roku 1939, zo začiatku pod názvom Slniečko. V roku 1949 tlačou začína vychádzať mesačník pre literatúru a kultúru Nový život, od roku 1970 vychádza časopis pre mládež Vzlet, zároveň však vydavateľskú činnosť naplno reprezentujú diela popredných literárnych osobností a na tisíce vydaných titulov rôznorodých literárnych žánrov. Možno povedať, že v období od konca druhej svetovej vojny až po občiansku vojnu v Srbsku v deväťdesiatych rokoch dosahuje národnostný život najvyššie štandardy v takmer všetkých odvetviach umenia a kultúry. V tom čase bola slovenská menšina aj najpočetnejšia. Mimoriadne výsledky v elitnej, ako aj masovej kultúre boli dosiahnuté predovšetkým vďaka húževnatosti, koncentrovanosti a vysokej uvedomelosti jej osobností, ale aj širokých vrstiev.

Deväťdesiate roky 20. stor. priniesli devalváciu celkového kultúrneho života a nastolili mnohé subkultúrne modely. Postupne ako silnel nacionalizmus vyvolaný nesvármi medzi etnikami, silnelo aj etnické sebavedomie a národnostné cítenie menšín. V tomto období sa obnovuje činnosť Matice slovenskej v Juhoslávii (1990) spolu so svojimi miestnymi odbormi (1991) a od roku 1992 sa konajú obnovené Slovenské národné slávnosti. Napriek ťažkostiam oslavujú Slováci dôstojne svoje významné jubileum – 250 rokov života Slovákov vo Vojvodine. Pod záštitou Spolku slovenských slovakistov sa koná medzinárodné sympózium v Novom Sade a v Petrovci. Následky vojnových deväťdesiatych rokov 20. storočia sú pre celú krajinu a jej občanov ďalekosiahle. Slovenská komunita ich pocítila najmä v odchode inteligencie a veľkého počtu vzdelaných ľudí na Slovensko a do zahraničia vôbec.

V roku 2000 sa v Srbsku uskutočnili demokratické zmeny, ktoré umožnili nové menšinové aktivity. Mimoriadne citlivú otázku vyriešili zriaďovaním kultúrnej autonómie pre takmer dvadsať národnostných spoločenstiev, ktoré žili v prvej dekáde 21. storočia najprv v ZR Juhoslávii, neskôr v štátnom zväzku Srbska a Čiernej Hory a následne v Republike Srbsko. Tak bol vydaný Zákon o ochrane práv a slobôd národnostných menšín (2002), na ktorého základe bola založená aj Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (2003) a následne upravený aj celý korpus kultúrnej infraštruktúry Slovákov žijúcich v Srbsku. V roku 2002 sa konalo sčítanie obyvateľstva. Podľa jeho výsledkov tu žilo 59 021 Slovákov, z toho vo Vojvodine 56 637. V roku 2009 sa prvýkrát konali voľby do slovenského parlamentu – Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a vtedy sa do osobitného voličského zoznamu zapísalo vyše 32 000 Slovákov. Podľa sčítania z roku 2012 v Srbsku žije 52 750 Slovákov. Organizované formy kultúrneho a spoločenského života mali a majú v prostrediach: Aradáč, Ašaňa, Báčska Palanka, Báčsky Petrovec, Bajša, Begeč, Belehrad, Biele Blato, Binguľa, Boľovce, Čelarevo, Dobanovce, Erdevík, Hajdušica, Hložany, Jánošík, Kovačica, Kulpín, Kysáč, Laliť, Ľuba, Lug, Nový Sad, Ostojićevo, Padina, Pivnica, Savino Selo, Selenča, Silbaš, Slankamenské Vinohrady, Sriemska Mitrovica, Stará Pazova, Šíd, Višnjićevo, Vojlovica a Zreňanin.

Aktuálny stav

Kultúrny reťazec patrí k jednému z najzložitejších, lebo spolu s radom profesionálnych ustanovizní tvorí aj rad ochotníckych kultúrno-umeleckých spolkov, združení a organizácií. Kultúrne aktivity od roku 2008 profesionálne zastrešuje Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a jednotlivé oblasti kultúry majú aj svoje strešné ustanovizne (Galéria Zuzky Medveďovej, Slovenské vojvodinské múzeum, Slovenské vojvodinské divadlo, Slovenské vydavateľské centrum…). Zároveň tu pôsobí 25 kultúrno-umeleckých spolkov a združení[1], vyše desať ochotníckych divadelných scén, tiež rad špecializovaných organizácií. V oblasti kultúry pôsobí aj viac než 30 miestnych odborov Matice slovenskej, rovnako tak početné aktivity rozvíja ústredie Matice slovenskej v Srbsku so sídlom v Báčskom Petrovci. Mimoriadnu aktivitu na poli zachovania ľudovej kultúry zaznamenáva aj 22 spolkov slovenských žien, ktoré sú združené v Asociácii slovenských združení žien[2]. V oblasti hudby dnes pôsobí sedem speváckych zborov, ktoré sa každoročne stretávajú na Koncerte slovenských zborov vo Vojvodine, zatiaľ čo sa mladí virtuózi verejnosti predstavujú na podujatí Jarné nôty. Mladí folkloristi prichádzajú na svoje na Detskom folklórnom festivale Zlatá brána a tí dospelí na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… Literáti sa už vyše pol storočia stretávajú na Literárnom snemovaní, v rámci ktorého sa udeľuje aj cena renomovaného časopisu pre kultúru a literatúru pod názvom Nový život. Výtvarníci usporadúvajú výtvarnícke snemovania a Bienále výtvarných umelcov, zatiaľ čo divadelníci svoju novú produkciu majú príležitosť predstaviť na Prehliadke slovenského ochotníckeho divadla v Srbsku Divadelný vavrín. Novú tvorbu dolnozemských autorov podporuje festival DIDA (Divadelné inscenácie dolnozemských autorov), avšak divadelníci, ale aj iní umelci z radov vojvodinských Slovákov sa zúčastňujú prehliadok a súťaží na všetkých úrovniach Srbska a neraz sa ovenčia prvými oceneniami. Lokálne samosprávy rovnako podporujú kultúrne aktivity svojich občanov. Robia to rôznymi spôsobmi, avšak výrazne k tomu prispievajú turistické organizácie či miestne mládežnícke organizácie. V dnešnej dobe nájdeme rôzne záujmové združenia a spolky, ktoré sa venujú jednotlivým oblastiam kultúry a podstatne zvyšujú kvalitu celkovej umeleckej tvorby. V novšej dobe sledujeme vznik tzv. etnodomov, ktoré má už takmer každé slovenské prostredie. Ide prevažne o súkromné zbierky slovenskej ľudovej kultúry, ktoré ich majitelia sprístupňujú verejnosti.

FF Tancuj, tancuj… patrí k 11 celomenšinovým podujatiam, ktoré NRSNM vyhlásila za podujatia osobitného významu pre Slovákov žijúcich v Srbsku.

V roku 2009 Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku vyhlásila Slovenské národné slávnosti za sviatok všetkých Slovákov žijúcich v Srbsku. Konajú sa každoročne v prvý augustový víkend v Báčskom Petrovci.

V dnešnej dobe majú Slováci v Srbsku 29 kostolov patriacich slovenskej evanjelickej cirkvi, 2 kostoly rímskokatolíckej cirkvi, v ktorých prebiehajú omše po slovensky, svoje kostoly a modlitebne má aj baptistická a metodistická cirkev, tiež sú v slovenskom prostredí prítomné aj iné náboženské denominácie. Mnohé z kostolov vyhlásené sú za objekty – architektonické pamiatky a chránené sú štátom. V Republike Srbsko v súlade so Zákonom o cirkvách a náboženských spoločenstvách (2006) sa za tradičné cirkvi považujú Srbská pravoslávna cirkev, Rímskokatolícka cirkev, Slovenská evanjelická a. v. cirkev, Reformovaná kresťanská cirkev a Evanjelická metodistická cirkev a. v. Tradičnými náboženskými spoločenstvami sú Islamské a Židovské.

Slováci žijúci v Srbsku majú možnosť absolvovať vzdelávací proces v slovenskom jazyku v dvanástich územných celkoch: Báčsky Petrovec, Kovačica, Báč, Báčska Palanka, Stará Pazova, Šíd, Beočin, Plandište, Alibunar, Odžaci, Nový Sad, Zreňanin, Pančevo, Surčin a Inđija. Sieť výchovných a vzdelávacích ustanovizní v slovenskom jazyku na nižšej a strednej úrovni vzdelávania tvorí 11 predškolských ustanovizní, predškolské ustanovizne v rámci troch základných škôl, sedemnásť základných škôl, dve gymnáziá – Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci a Gymnázium Mihajla Pupina v Kovačici a jedna trieda v Strednej zdravotníckej škole v Novom Sade. Okrem uvedeného existuje aj vyučovanie jazyka s prvkami národnej kultúry. Vyučovanie v slovenčine sa uskutočňuje aj na troch vysokých školách. Slovenský jazyk a literatúru je možné vyštudovať na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, ale aj na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade.

V Srbsku existujú významné ľudské kapacity potrebné pre uskutočňovanie vyučovania v spisovnej slovenčine na všetkých úrovniach vzdelávania. V pred­školských ustanovizniach pracuje 75 vychovávateľov. Na základných školách pracuje 366 učiteľov a na stredných 36. Na Filozofickej fakulte v Novom Sade pracuje 12 učiteľov a na Vysokej odbornej škole pre vychovávateľov v Novom Sade dvaja. Vzdelávanie v jazykoch národnostných menšín v Srbsku je regulované viacerými odvetvovými zákonmi. Podľa platnej legislatívy je štát povinný zabezpečiť vzdelávanie v jazykoch národnostných menšín, ak o to požiada 15 žiakov v škole (resp. menej v špecifických situáciách a so súhlasom rezortného ministra).

O vedeckovýskumnej činnosti vojvodinských Slovákov možno hovoriť predovšetkým v kontexte rozvoja štúdia slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Slovakistická vojvodinská spoločnosť, združenie, ktoré pokračuje v činnosti Spolku vojvodinských slovakistov, aj dnes za hlavnú činnosť má vydávanie Zborníka Spolku vojvodinských slovakistov, v ktorom sú publikované vedecké práce týkajúce sa jazyka a kultúry Slovákov. Odborné texty sú publikované aj v mesačníku pre literatúru a kultúru Nový život. Mesačník je nositeľom viacerých cien, a to Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981), Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999).

Sieť médií, ktoré pripravujú program v slovenskom jazyku, tvoria pokrajinské médiá – Rádiotelevízia Vojvodiny, ako verejný servis občanov AP Vojvodiny, a Novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu. V Rádiu a televízii existujú osobitné slovenské redakcie s dlhou tradíciou a vlastnou produkciou. NVU Hlas ľudu okrem týždenníka Hlas ľudu vydáva aj časopis pre deti Zornička a mládežnícky časopis Vzlet. Program po slovensky vyrábajú a vysielajú aj lokálne rozhlasové stanice: Rádio Báčka, Rádio Petrovec, Rádio Kovačica, Rádio Kysáč, Rádio Stará Pazova, Rádio Báčska Topola a Rádio Šíd, tiež lokálne televízne stanice: TV Kovačica, TV Pančevo, TV Petrovec a TV Stará Pazova. Svoje obsahy na internete ponúkajú mnohé médiá: www.hl.rs, www.kulpin.net, www.slovackizavod.org.rs a iné.

Záverom

Komunita Slovákov žijúcich v Srbsku je aj v dnešnej dobe mimoriadne činorodá. Napriek tomu, že ju poznačil odchod mnohých jej príslušníkov do zahraničia, vytrvalo odoláva nástrahám asimilácie a rovnako ako v minulosti aj dnes neustále nachádza nové zdroje a novú silu zrealizovať vysoko nastavené štandardy zachovania a rozvoja slovenského života.

Mimoriadne dôležitou vzpruhou k takejto aktivite je sústavná podpora tak finančná, ako aj odborná, ktorú Slovákom v Srbsku poskytuje Slovenská republika. Vďaka tejto podpore boli zrealizované nespočetné projekty a programy, ktoré prispeli k zachovaniu slovenskej identity na týchto priestoroch, k ochrane kultúrneho dedičstva a k jeho rozvoju. Osobitné miesto v tom má podpora Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý udeľuje prostriedky prostredníctvom grantového systému na oblasť kultúry, vzdelávania, vedy a výskumu, médií, ochrany slovenského jazyka či kultúrneho dedičstva vôbec.

Vďaka aktivite, ktorú títo Slováci rozvíjajú vo všetkých oblastiach verejného a spoločenského života, poznajú dnes Slovákov v Srbsku ako vyspelú menšinu, ktorá si hlboko váži svoje korene, zachováva si svoje tradície a suverénne rozvíja svoje schopnosti a tvorivosť. Zároveň sa Slováci dnes pokladajú za plne integrovanú menšinu, ktorá svojimi osobitosťami a špecifikami vo významnej miere dotvára kultúrnu mozaiku Srbska.

Milina Sklabinská

Autorka je absolventkou Katedry estetiky
Filozofickej fakulty  Univerzity Komenského v Bratislave.
Prítomná práca vznikla ako súčasť doktorandského štúdia.

 

Použitá literatúra

KOLEKTÍV AUTOROV: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku 2003 – 2013. Nový Sad: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. 494 s. ISBN: 978-86-86263-11-7.

MINÁČ, V.: Dúchanie do pahrieb. Bratislava: SMENA 1970. 128 s.

SKLABINSKÁ, M. – MOSNÁKOVÁ, K.: Slováci v Srbsku z aspektu kultúry – druhé doplnené vydanie. Nový Sad: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov 2013. 408 s. ISBN: 978-86-87947-11-5.

[1] Dom kultúry 3. októbra, Kovačica; Dom kultúry Michala Babinku, Padina; Kultúrno-informačné stredisko Kysáč; Kultúrno-osvetový spolok Jednota, Hložany; Kultúrno-osvetový spolok Mladosť, Aradáč; Kultúrno-umelecké stredisko Zvolen, Kulpín; Kultúrno-umelecký spolok Bratstvo, Hajdušica; Kultúrno-umelecký spolok Jánošík, Jánošík; Kultúrno-umelecký spolok Mladosť, Lug; Kultúrno-umelecký spolok Petrovská družina, Báčsky Petrovec; Kultúrno-umelecký spolok Silbaš, Silbaš; Kultúrno-umelecký spolok Sládkovič, Boľovce; Kultúrno-umelecký spolok Štefánik, Laliť; Kultúrno-umelecký spolok Vinohrady, Slankamenské Vinohrady; Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika, Nový Sad; Slovenský dom, Báčska Palanka; Slovenský kultúrno–osvetový spolok Šafárik, Dobanovce; Slovenský kultúrno-osvetový spolok Detvan, Vojlovica-Pančevo; Slovenský kultúrno-osvetový spolok Jednota, Šíd; Slovenský kultúrno-osvetový spolok, Erdevík; Slovenský kultúrno-umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka, Stará Pazova; Slovenský kultúrno-umelecký spolok Pivnica, Pivnica; Slovenský kultúrno-umelecký spolok Štefánik, Binguľa a Slovenský umelecký súbor Krajan – Vojvodina.

 

[2] Spolok žien Ruža v Aradáči, Spolok žien pri MOMS Báčska Palanka, Spolok petrovských žien, Aktív žien KUS Šafárik v Dobanovciach, Spolok žien Slovenka v Hložanoch, Združenie žien Jánošíčanka, Spolok slovenských žien v Kovačici, Spolok slovenských žien v Kysáči, Združenie slovenských žien v Laliti, Slovenský spolok žien Ľuba, Spolok žien Padina, Ženská odbočka SKUS-u Detvan, Spolok žien Pivnica, Etnosekcia pri MOMS Selenča, Združenie žien Dúha, Selenča, Aktív žien Silbaš, Spolok žien Anna Slankamenské Vinohrady, Spolok kulpínskych žien a Združenie pazovských žien pri Spolku hrdinu Janka Čmelíka.

Tento záznam bol publikovaný v Srbsko a označený . Uložiť odkaz do záložiek.