„Veľké pravdy na tri riadky“ – Z najnovšej zbierky Gregora Papučka

„Je to verš krátky?

Aj všetky veľké pravdy

sú na tri riadky.“

 

Gregor Papuček je nielen snáď najznámejším slovenským básnikom, publicistom a prekladateľom žijúcim v Maďarsku, ale aj živým svedomím našej Slovače. Už dlhé desaťročia rôznymi, aj mimoliterárnymi formami oživuje slovenský duch v Maďarsku. Ide teda nielen o literáta, ale aj o takého verejného činiteľa, organizátora, redaktora, zberateľa ľudových piesní a bádateľa našej histórie, ktorý svojou vraj „prehnanou zanietenosťou za slovenskú vec“ mnohým neraz lezie na nervy či pľuje do polievočky. Možno s ním polemizovať, dajú sa spochybniť niektoré jeho tvrdenia či postoje, nedá sa však nevšimnúť a neuznať, čo všetko už položil na ten náš symbolický stôl. Naša národnosť v osobe Gregora Papučka disponuje takou významnou osobnosťou, ktorá nás môže provokovať koniec koncov len v dobrom. Aj keď si to občas neuvedomujeme, v skutočnosti nás skôr obohacuje a núti zamyslieť sa nad otázkami, otáznikmi a výkričníkmi nášho slovenského (ne)bytia v Maďarsku.

Gregor Papuček

Akože aj najnovšia knižočka Gregora Papučka, ktorú vážený čitateľ práve drží v ruke, v prvom rade obohacuje. Samozrejme, najmä svojím obsahom, ale aj formou, veď haiku-básne nielenže slovenskí autori v Maďarsku doteraz nepísali, ale ani ich kolegovia v materskej krajine a ďalšom tzv. slovenskom svete sa im príliš nevenovali. Haiku je žáner japonskej poézie pozostávajúci tradične zo 17 slabík (presnejšie: mór) usporiadaných do troch veršov obsahujúcich 5 + 7 + 5 mór. Podľa tohto vzoru po slovensky písané pôvodné básne a preklady do našej materčiny – hneď na celú zbierku – predstavujú unikátnu literárnu pochúťku, ktorú si zrejme radi okúsia mnohí labužníci doma a aj za našimi hranicami.

Najnovšia kniha Gregora Papučka

Na prvý pohľad by sa zbežnému pozorovateľovi mohlo zdať, že na takom malom priestore sa nedá nič vysloviť. Veruže sa dá všeličo, ba takmer všetko. Akoby všetky veľké pravdy boli na tri riadky. Stošesťdesiat haiku zaradených do tejto knižočky svedčí tiež o tom. Uveďme niekoľko príkladov:

„Ó, Bože svätý! / Z kostola nám vymietli / slovenské vety!“

„Ach, všetci svätí! / Zobrali nám dejiny, / berú nám deti!“

„Povedal som hneď: / z Kohútovho vrchu nech / nie je Kakas hegy!“

„Dôkazov je dosť: / pod našimi horami / dýcha minulosť.“

„Máš ty pekný dar: / cudzia škola, cudzia reč, / holá riť na tvár!“

„Aj keď nám hlásnik / už polnoc oznamuje, / nezaspi, básnik!“

„Nečakal na dar. / Kým nezomrel, bol Slovák, / po smrti: Maďar!“

Celkovo túto knižočku pokladám za osožnú, čitateľa obohacujúcu, v materinskej reči vážnym slovom sa prihovárajúcu, ale aj humorom zabávajúcu.

 

Z najnovšej tvorby Gregora Papučka

DOMA

 

1

Mám svoj vlastný dom.

Slovenský sen každú noc

premieta sa v ňom.

 

2

Známa ulica.

Kade kráčam deň čo deň

opakuje sa.

 

3

Sme pradávno tu.

Vrch Pilíš nám potvrdí

našu istotu.

 

4

Núdzou volaný

po drevo na kúrenie

chodím do Jamy.

 

5

Mizne nám prameň.

Pod Pilíšom od žiaľu

mäkne aj kameň.

 

6

Hviezdne nebesá.

Nad Pilíšom mesiačik

šantí, smeje sa.

 

7

Ó, Bože svätý!

Z kostola nám vymietli

slovenské vety!

 

8

Ach, všetci svätí!

Zobrali nám dejiny,

berú nám deti!

 

Gregor Papuček 80-ročný

 

Básnik, publicista, prekladateľ, organizátor slovenského literárneho života v Maďarsku Gregor Papuček je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov, členom Maďarského zväzu spisovateľov v Budapešti a nositeľom Radu Bieleho dvojkríža II. triedy udeľovaného prezidentom SR. Narodil sa v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) 24. júna 1938. Základné vzdelanie získal v budapeštianskej slovenskej škole. Maturoval v roku 1958 na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Potom študoval v Budapešti na vojenskej vysokej škole, kde bol v roku 1961 vyradený v hodnosti poručíka. Už ako dôstojník študoval slovenčinu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, diplom získal v roku 1984. Ako dôstojník spojovacej služby slúžil vo Vacove, od roku 1978 ako tlmočník a prekladateľ v Budapešti. V roku 1993 odišiel do dôchodku ako podplukovník.

Básne začal písať už v základnej škole (1949). Uverejňoval ich v Našej slobode, neskôr v Ľudových novinách. V roku 1958 získal 2. cenu v literárnej súťaži DZSM. V roku 1975 sa zaradil do prúdu literárneho života Slovákov v Maďarsku. Bol nielen tvorcom, ale aj mnohostranným organizátorom nášho literárneho života.

Najvýznamnejšie diela autora: básnické zbierky Pilíšske ozveny (1982), Ako mám ďalej žiť (1983), Tvrdé hrudy (1988), Dozvuky (1994), Nezabúdaj (1998), Dvomi chodníčkami (2002), Na tom našom nátoni (2009), Úsmevné epitafy (2010), Jesenná (2015), Hviezdne nebesá (2017); básne pre deti: Hrajme sa (1990), Konvalinky 2003); zbierka zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si! (2004) a CD s nahrávkou zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si s Debničkou (2007), preklad detských básní Sándora Weöresa Keby svet bol drozdom (1997); monografia Mlynky a okolie (2000), Bibliografia beletristických publikácií slovenských spisovateľov v Maďarsku (2002).

Imrich Fuhl