Milí krajania,
ak si myslíte, že po príchode do nášho prekrásneho mesta, mesta Slnka, si v hociktorej reštaurácii môžete objednať segedínsky guláš, tak sa veru veľmi mýlite. V tomto dolnozemskom meste totiž takéto jedlo nepoznajú. Možno vám ho v Segedíne navarí rodina, z ktorej aspoň jedna časť pochádza zo Slovenska a toto jedlo pozná. Čo dobrého ponúkajú naše reštaurácie, o tom pár slov až na záver môjho príspevku.
Segedín je župné mesto, tretie najväčšie mesto v Maďarsku a najväčšie mesto južnej Dolnej zeme v Maďarsku. Je župným mestom Čongrádskej župy a okresu Segedín, nachádza sa tam, kde sa rieka Maruša vlieva do Tisy. Prvé písomné zmienky o meste sa datujú do roku 1183. V dobe kráľa Ľudovíta I. Veľkého bolo už najvýznamnejším mestom, v roku 1498 dostalo titul slobodné kráľovské mesto. Po tureckej nadvláde tento titul získalo znova v roku 1715. Dňa 21. mája 1719 bol mestu udelený erb, a tak 21. mája oslavujú každoročne Deň mesta. Do týchto osláv sa zapájajú aj tu žijúce národnosti vrátane slovenskej. Spravidla sa predstavujú publiku na prírodnom javisku v centre mesta v rámci Národnostného folklórneho galaprogramu.
Viac dôležitých udalostí sa tu odohralo počas meruôsmych rokov 1848-49. Históriu mesta a aj vznik dnešnej tváre mesta v značnej miere ovplyvnila veľká povodeň v roku 1879. Väčšina budov bola vtedy úplne zničená, a teda značná časť mesta bola vybudovaná po nej. Staré budovy vystriedali krajšie a modernejšie. Po podpísaní Trianonskej zmluvy prevzalo mesto rolu niekoľkých miest, ktoré sa dostali za dnešné hranice Maďarska, tým význam mesta vzrástol. V roku 1962 sa stalo sídlom Čongrádskej župy. Počas totality tu bol posilnený ľahký a potravinársky priemysel a do dnešného dňa je Segedín jedným z potravinárskych centier krajiny. Popritom je i univerzitným mestom a zároveň dôležitým strediskom kultúry. Segedínska univerzita dostala najlepšiu kvalifikáciu medzi univerzitami v Maďarsku.
Obyvatelia mesta počas histórie hovorili rôznymi jazykmi a väčšina si názov mesta prispôsobila svojmu pravopisu: po nemecky Szegedin alebo Segedin, po srbsky Сегедин, chorvátsky Segedin, po slovensky: Segedín, (ale zase musím poznamenať, že v dolnozemských osadách sa mu vždy hovorilo: Sigeď), rumunsky Seghedin, v stredoveku po grécky Partiszkon, latinsky Partiscum.
Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2001 žilo v meste 168 273 ľudí, z toho 93,5 % maďarskej, 0,7 % rómskej, 0,6 nemeckej, 0,5 % srbskej, 0,2 % rumunskej a slovenskej a 0,1 % chorvátskej národnosti. Spomedzi v Maďarsku zákonom uznaných 13 národností v meste žije 8 (srbská, slovenská, arménska, poľská, chorvátska, ukrajinská, nemecká a rumunská). Podľa sčítania ľudu v roku 2015 žilo v meste 162 593 ľudí a k slovenskej národnosti sa ich hlásilo 290.
Spomedzi nich za svoj materinský jazyk označilo slovenčinu 110, ale na otázku koľko ľudí slovenčinu používa v rodinnom a priateľskom kruhu odpovedalo kladne 122 ľudí. Dotazník obsahoval otázku: Patríte k danej národnosti? Na ňu odpovedalo áno 355 opýtaných. Tieto otázky sú označované za senzitívne, preto na ne nebolo potrebné odpovedať, a ani sčítací komisári ju nepoložili všade každému… Podľa historika Dr. Štefana Tótha žije v Segedíne okolo 600 Slovákov.
Oveľa viac ľudí cíti, že patrí k danej národnosti, ale na otázku či je Slovák, neodpovie kladne. To je už tá zoslabnutá národnostná identita.
Záber z predstavenia Bartók a drevený princ v Segedíne
Do Segedína prišli Slováci za prácou z okolitých osád hlavne z Békešskej župy, potom tu zostali a založili si rodiny. Jazyk sa výlučne používal doma, alebo u starých rodičov na dedine, v meste nie je slovenská materská škola, ani základná škola alebo gymnázium. V roku 1955 sem bola presťahovaná z Budapešti Katedra slovenského jazyka a literatúry, a tak v rámci Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza začala plniť svoje poslanie, výchovu slovenských učiteľov druhého stupňa základných škôl. Okolo katedry sa postupne rozprúdil i slovenský kultúrny život. Usporadúvali besedy, rôzne stretnutia. V 70. rokoch založili aj Slovenský klub, ktorý sa od roku 1993 volá Spolok segedínskych Slovákov. Vtedy registroval Súd Čongrádskej župy spolok ako verejnoprospešnú organizáciu. Od roku 1984 sídli v Segedíne Slovenská redakcia MTV a od roku 1987 Slovenská redakcia Maďarského rozhlasu. V roku 2011 tieto inštitúcie zlúčili, a tak v rámci MTVA je v meste slovenská redakcia. Okrem katedry sa aj členovia redakcií vždy zapájali do organizovania slovenských kultúrnych podujatí a postupne sa stali členmi spolku. Aj prvé voľby do miestneho slovenského poslaneckého zboru v roku 1995 zorganizovali členovia spolku.
V roku 1995 bola založená Segedínska slovenská samospráva, ktorá je voleným orgánom a dodnes pri komunálnych voľbách všetci obyvatelia mesta môžu hlasovať aj na tento poslanecký zbor. Samospráva príkladne spolupracuje so Spolkom segedínskych Slovákov.
V Segedíne sa pravidelne organizujú i Dni slovenskej kultúry, kde sa odovzdáva Cena segedínskej slovenskej samosprávy
V súčasnosti je v spolku 80 registrovaných členov. V našom prípade to neznamená výlučne len Slovákov. Zvyčajne sú tu totiž miešané manželstvá, a tak spravidla je len jeden člen manželského páru Slovák, ale v spolku sú celé rodiny. Verím, že kvôli populárnym programom spolku, ktorý má predovšetkým združovať v meste žijúcich Slovákov, usporadúvať pre nich kultúrne podujatia, sprostredkovať slovenskú národnostnú kultúru a kultúru našej materskej krajiny. Práve maďarskí členovia nás iniciovali k tomu, aby sme svoju činnosť zviditeľnili aj v meste v kruhu väčšinového národa. Pravidelne usporadúvame vlastivedné tábory na Slovensku, v zime spojené s lyžiarskym kurzom, pozývame slovenské divadelné súbory, či už ochotníkov, alebo profesionálov. Usporadúvame besedy so spisovateľmi, básnikmi, autormi rôznych publikácií. Každý druhý rok organizujeme Deň slovenskej kultúry v Segedíne, kde za slávnostných okolností odovzdávame cenu Segedínskej slovenskej samosprávy „Za segedínskych Slovákov”. V miestnom evanjelickom kostole sa v tento významný deň snažíme vždy zorganizovať i slovenské evanjelické bohoslužby. V novembri pravidelne usporadúvame spolu so Slovenským divadlom Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve a Slovenským filmovým ústavom takzvaný Týždeň slovenskej kinematografie, kde premietame slovenské dokumentárne a hrané filmy v pôvodnom jazyku, ktoré pre maďarskú verejnosť i simultánne prekladáme. Pokúsili sme sa aj o výučbu slovenského jazyka vo forme nedeľnej školy, v ktorej sa učia nielen deti, ale i dospelí a nielen Slováci, ale vďaka univerzite i záujemcovia o slovenskú kultúru. Najhlavnejšie je hádam to, že vďaka týmto programom a členom spolku tunajší Slováci môžu cítiť spolupatričnosť a táto spoločnosť napomáha svojim členom, aby si zachovali svoje spomienky z detstva. Na akciách sa členovia i iní záujemcovia môžu stretnúť s rodákmi, čo ich vždy veľmi teší.
No a čo si dať v reštauráciách, keď neexistuje v našom meste segedínsky guláš? Každopádne dobrú rybaciu polievku. Ja by som vám radil takzvanú „batôžkovú rybaciu polievku” – „battyus halászlé”. No a ak nemáte radi ryby, tak si zapamätajte, že aj keď ten segedínsky neexistuje, máme webovú stránku www.segedinskislovaci.hu, kde nájdete všetky naše kontakty. Ak nám zavoláte, poradíme a veríme, že vás nesklameme!
Ján Benčík,
predseda Spolku segedínskych Slovákov